Richard odrazu zastal. Pustil moju ruku. Podzemná chodba pod Previnilými slasťami sa stáčala ku schodišťu a kovovým opancierovaným dverám, von, za Marcusom a svorkou, do bitky, ktorá bola neodvratná a s ktorou súhlasil,  ale on sa obrátil skoro v pravom uhle a celkom nepochopiteľne vykročil do tmy. Tá sa pred ním zázračne rozostúpila a celý načančaný nádherný skvelý báječný Richard v nej úplne zmizol.

„Richard!“ Podvedome som siahla na Firestar a vstúpila som za ním do temnoty. Zastal, počkal na mňa, ale neotočil sa.

„Volá ma.“ Neviem, či to hovoril mne alebo sebe. Ale keď ucítil, že som tesne za jeho chrbtom okamžite náhlivo pokračoval dopredu. Nasledovala som ho. Veď čo iné som mala robiť? Ak si Jean-Claude niečo zmyslel na diaľku mu to ťažko vyhovorím.

Utajený priechod protestoval, že sme sa opovážili narušiť jeho tajomnú neviditeľnosť, nerovná dlážka pod mojimi nohami akoby v tme ožila, vlnila sa a tancovala, vo vysokých podpätkoch som čochvíľa zakopávala alebo tratila rovnováhu. Strop sa mierne zvažoval, keď som si už myslela, že sa budem musieť predkloniť skončil tunel rovnako náhle ako začal.

Vykĺzli sme spomedzi lesklých závesov, ktoré som sprvoti považovala za čierne ale v skutočnosti boli veľmi temne purpurovo červené do prítmia veľkého otvoreného  sálu. Obligátna biela a čierna tu celkom chýbali, vládla tu farba vášne a moci, rudá ako víno či krv, temná, panovačná a nebezpečná, v majestátnej kombinácii s pyšnou zlatou.  Žiadny koberec, čo bol naozaj veľký nezvyk, ale v tomto prípade som Jean-Clauda celkom chápala. Dlažba sálu bola majstrovské dielo, červený mramor zo zlatým žilkovaním uložený do osemcípej hviezdy obkľúčenej pieskovo zlatým pásom, širokým, matným, kde tu dopĺňaným kovovými plieškami, nepochybne z rýdzeho zlata. Závesy ju iba dopĺňali, škoda by ju bolo ukrývať.

Na stenách pomedzi vlniace sa pásy látky viseli mnohé fakle, stavila by som vagón strieborných guliek, že sú tiež pozlátené. Horelo z nich len pár, osvetľovali mohutné kreslo, v ktorom určite veľmi povýšene sedel strojca všetkej tejto dych berúcej scenérie. Boli sme priďaleko aby som sa mohla  vo výraze jeho tváre utvrdiť alebo si trebárs overiť, že aj jediné miesto na sedenie, ktoré zabral pre seba, je tiež komplexne drahocenné. Ale bez váhania by som na to vzala jed, Jean-Claude tu zámerne vystavoval na obdiv celý majetok.

Cítila som ako sa jeho energia okolo mňa obtiera, zahlcuje ma a objíma, hojdá ma a kolembá ako studené, modré more. Privítal ma, a potom sa stiahol, nebola som na rade. Zato Richard áno. Udeliť svoje znamenie v trónnej sieni Vládcu mesta, kde jeho moc kvapkala z každej škáry ako plamene z okolitých olejom presýtených fakieľ mohlo napadnúť iba celkom uletenému a hrozne namyslenému nemŕtvemu. Ale čomu sa čudujem?  

„Na toto nemáme čas.“  Podotkla som. Nezdalo sa, že by ma niekto  vnímal, Jean-Claude sa neozval, aby mi natáral nejaké duchaplné báchorky a Richard iba máličko potriasol hlavou, jeho vrkôčik sa dvakrát prevalil po leme plášťa, a potom ma opustil. Krížom cez miestnosť kráčal rovno ku trónu, celkom sa stratil v Jean-Claudovom volaní, akoby mu to práve v tejto chvíli preveľmi vyhovovalo. Bol alfa vlkolak, dokázal by mu viac vzdorovať, lenže nenamáhal sa, podvolil sa. Aby získal ešte väčšiu moc, neprekonateľnú silu. Aby porazil Marcusa. Nie! Aby zabil Marcusa!

Vždy som to predsa chcela, tak prečo sa mi jeho odovzdanosť zrazu protiví? Už aby bolo po všetkom.

„Môj vlk!“ Jean-Claude sedel nonšalantne rozvalený, jeho neveľká postava sa v ohromnom kresle topila, ale tým, že bolo také veľké, nevyzeral malý, skôr to kreslo vyzeralo nadmerné a vnucovalo mi pocit nepatrnosti. Akoby len na tom kresle a na Jean-Claudovi záležalo a všetko ostatné, vrátane mňa, bolo bezvýznamné. Ľave predlaktie mal položené na opierke pre ruky vytvarovanej ako levia, nie, skôr vlčia laba, cez druhú s vystrčenými pazúrmi mal prehodenú nohu, jeho čierna čižma, do ktorej mal zastrčené spodky čiernych kožených legín sa hompáľala popred kamenné tesáky a blýskala sa v blikajúcom svetle fakieľ. Aby bolo vidieť kto je tu pánom!

A Richard pred ním pokľakol. Kruci!

„Pil som z Teba, dovoľ mi aby som Ti to oplatil.“  Jean-Claudova tvár bola hlboko ľudská, skoro úprimná, dôverná, jeho schopnosť pretvarovať sa a klamať telom už naozaj nepozná hranice. Spustil nohu s čižmou, naklonil sa dopredu, zaleskla sa čepeľ. Cez Richardovu hlavu som nič nevidela, ale zaliala ma vlna energie, ktorá prenikla Richarda a porozumela som jej. Vedela som rozoznať, že sa kŕmi zo Jean-Claudovho zápästia, keby bol vo svojej vlčej podobe mohol ho pritom pokojne škrabkať prstami po brade.    

 Už som do pľúc naberala vzduch aby som ukončila to ponižujúce divadlo, keď sa Jean-Claude zavrtel a postavil sa.

„Vstaň!“ prikázal aj Richardovi. “Viac nie si len môj poddaný, si môj partner, súčasť mňa.“ Neškodne som vydýchla, za toto by som mu mohla prirátať nejaký ten dobrý bod. Aj keď, v podstate luže. Prístupom do Richardovej mysle získa oveľa viac ako ponúkal svojim blahosklonným vyhlásením.

„Taká bola dohoda.“ Richardov hlas znel hrdelne a hlavu mal nízko, bol napätý, čakal. Tak vstaň už!

Vrátila som sa pohľadom k Jean-Claudovi. Čím tak fascinoval Richarda, že nie je schopný ani len sa vzpriamiť.  Podvedome som hľadala trojuholník nahej kože v rozhalenej košeli, na moje prekvapenie som nenašla nič. Celkom nepochopiteľne mal dnes Jean-Claude na sebe tmavý rolák, farbu som z tej diaľky dobre nerozoznala, možno bol čierny s nádychom atramentovo modrej alebo ešte pravdepodobnejšie gaštanovo hnedý  a karmínový. Obopínal tesne jeho štíhlu  hruď, bol veľmi huňatý, chlpatý... priam som si vedela predstaviť ako sa dlhý vlas priadze ohýba v ľahkom prievane. Dlhá tmavá hriva jeho nádherných vlasov sa stala pokračovaním všetkého toho nadýchaného čarokrásna. Akoby sa celý zaodel do kožucha a tým ukazoval Richardovi, že nie je o nič viac ako on.  Mohol mu poslať svoje znamenie na diaľku, dobehlo by nás cestou, sálajúce teplo a nerozlučiteľné spojenie, dotklo by sa Richarda a odovzdalo mu svoje posolstvo.  Ale rozhodol sa inak, hádam si ten dobrý bod naozaj zaslúžil,  myslím...

 „Ma petite,“  jeho hlas ku mne doľahol ako zamatovo hebké pohladenie,  vytrhol ma zo zamyslenia. Richard stále kľačal pri jeho nohách, jeho chrbát sa dvíhal a klesal v mocných nádychoch a výdychoch. Hlavu mal sklonenú a chvel sa, zachytila som zvyšky Jean-Claudovho odkazu tepať v nesúvislých poryvoch jeho vyplašenej energie, ktorú po tom v podstate stále veľmi násilnom zásahu ešte úplne nekontroloval. Hotovo. Jedno predstavenie skončilo, to druhé, pre Marcusa, sa môže začať.

Jean-Claudove spôsoby ma ťažko provokovali. Neznášala som jeho nadutosť, ktorú si neodpustil zakaždým, keď mal na to príležitosť, nemohla som ju vystáť, aj keď ju zručne maskoval kadejakými falošnými ústupkami. U mňa navrch nemá! A nikdy mať nebude! Keby mi Marcus neusiloval o život a keby sa nechcel zbaviť aj Richarda nikdy by som nesúhlasila s jeho pochybnými šarádami. Boli nebezpečné ako on sám.

Možno sa mi podarí napáchať nejaké škody na tej jeho nebotyčnej povýšenosti, veď som na to veľmi vhodne ustrojená.

„Myslím, že ti niečo dlhujem.“ Lákavo som sa usmiala  a rozhalila plášť, aby sa Jean-Claude mohol pokochať svojím výtvorom, do ktorého som bola navlečená. To som zvedavá, čo si s tým čo pre mňa pripravil teraz počne. Zvodne som kráčala po prepychovej dlážke v najsexi modeli aký kedy videli predvádzacie móla.  Krútila som bokmi v šortkách, šúchala stehno o stehno ani nie tak preto, žeby som to chcela, bolo to ako vedľajší produkt môjho outfitu. Ťažko zo seba urobíte netýkavku keď sa oblečiete ako  vyzývavá diablica. Tak nech som aspoň výzva čo stojí za to!

Tmavomodrý pohľad sa zamotal vo všetkých tých remienkoch a prackách upevňujúcich podprsenku, dokonalú tvár prenikla jednoduchá radosť nad krásou a zbožňujúci obdiv. Zneistela som. Obdivuje Jean-Claude vlastnú vynaliezavosť alebo mňa? Čert aby sa v ňom vyznal. Ucítila som vlahú energiu urputne sa zdvíhať, rýchlo, v nechcenom chvate a mocnieť s  jeho stúpajúcim vzrušením. Zapichla sa do mňa tisíckou žeravých ihličiek ale ja som ju už očakávala a pokojne som sa ňou predierala dopredu.  Samotná čierna koža by ho ťažko dokázala takto rozvášniť, ten obdiv patril mne. Víťazne som sa usmiala a prehodila som si zablúdenú kader cez plece. Ako som očakávala, príval bodliačikov sa tým ešte zahustil. Fajn!

Aj Richard sa obrátil, jeho pohľad prihnal ďalšiu vlnu moci celkom iného druhu. Tento krát som sa nemusela dopredu prepchávať pomedzi salvu pichliačikov, lákal ma k sebe, pozýval ma do svojho tepla, vytvoril pre mňa zdanie, že hoci by som nekráčala dostihnem ho a budem jeho súčasťou, vpijem sa doňho, staneme sa nerozdeliteľnou jednotou.  Všetko ostré a bodavé bolo preč, ostala len sladká vábivá túžba po splynutí ďaleko za hranicami všetkého ľudského a obyčajného. 

Zrazu som to pochopila. To nebol len Richard, Jean-Claude cez svoje znamenie prepašoval svoju silu do Richardovej aury. Nikdy sa nedozviem, kto z tých dvoch tak veľmi túži po absolútnom spojení so mnou, či Richard alebo Jean-Claude. Alebo obaja?

„Jean-Claude!“ napomenula som upíra.

„Neboj sa, ma petite,  stále je slobodný, nakoľko len môj vlk a služobník môže byť. Iba mu ukazujem ako to funguje, aké to bude, tam, v bitke. Že hoci moje telo bude inde stále ho budem doplňovať a chrániť. Pamätáš sa ešte?“  Nevädzovo modrou jeho očí sa mihla zvláštna smutná tónina.  Žeby to bol on, kto túži po mne tak nekonečne?

Jean-Claudove snové návštevy vždy zaváňali jedinečnosťou a napĺňali ma strachom, ale zároveň túžbou, pokušením, ťažko by som ich vymazala zo svojej pamäti. Ani ten pocit istoty a pokoja, ktorý ma obkľúčil keď som bola v nebezpečenstve a ucítila som jeho zábezpeku. Aj jedno aj druhé stálo za to. Ale svoje dojmy  z čias keď som ja nosila jeho znamenie určite nemienim vyklopiť verejne a nahlas. A okrem toho dnes sme mali na pláne niečo celkom iné ako rozoberať  staré zážitky. „Myslím, že s týmto pokojne dokážem pracovať. Vyvolám našu trojitú silu aj keď s nami nebudeš.“

„S tým predsa počítame,  ma petite, s tým počítame.“ Očakávala som, že ustúpi nazad, že prestanem vnímať  jeho chladnú pečať v hrejivých dotykoch Richardovej mysle s tou mojou. Skoro som mu uverila, že to urobil, lebo som na moment stratila akýkoľvek pocit spojenia.

Potom ma Richard z ničoho nič objal a v jeho ľudských očiach sa dala čítať celá plejáda smútkov, strachov a bolestí, chlad, zúfalá bezútešnosť, z ktorej na hony ďaleko sálal Jean-Claudov otrokársky prístup.  

„Prestaň!“ Prikázala som. Nepatrilo to Richardovi preto,  že sa nám trebalo poberať a nie objímať sa. Hlavne Jean-Claude nech okamžite vypadne z Richardovej mysle. Už aj!

„Teraz ju vidíš mojimi očami, Richard.“  

„Prestaň!“ Takto dôrazne to Jean-Claude už musí pochopiť. Stále akoby ma odmietal čo i len počuť. Bola som v pokušení vytiahnuť Firestar a namieriť ju na tú jeho zvyčajne hladkú, dnes zaodeto chlpatú hruď.  

„Vidím.“  Richard ma nepustil. Pochybovala som na čo sa vlastne díva, keď mal tvár zaborenú v mojich vlasoch a jeho dych ma dráždivo šteklil na šiji.

„Prestaň...“ tak toto sa mi podarilo! Všetok dôraz bol fuč, lebo ma skoro omráčila rozbúrená vlna Richardovych emócií. Tep sa mi zrýchlil námahou ako som sa veľmi snažila uniknúť jej, samozrejme, márne. Smeroval ju Jean-Claude a ten už čosi vedel o manipuláciách. 

„To teplo, mäkučké a poddajné.“ Ja mu dám teplo... Len čo znova chytím dych. Zrazu mi zmizol zo zorného poľa, celkom sa mi stratil, jeho energia bublala pomedzi Richardovu ďalej hoci som ho už nevidela a ja som nevedela ani vytušiť kde sa skutočne nachádza jeho fyzické telo.

„Jej pokožku,“ čiesi studené prsty mi zaplavili predlaktie. Dobre, tak už viem kde je, stojí za mnou. „Hodvábne hebkú tam kde nie sú jazvy a dráždivo drsnú  na miestach kde ich má.“

„Je nebezpečná.“ Zachrčal mi Richard do ucha hrubým, neprirodzeným hlasom. Proti tomu som nechcela protestovať. Práve teraz som si želala byť veľmi, veľmi nebezpečná, lebo byť vzrušená a zároveň bezmocná mi nebolo veľmi po chuti. Ale bolo to podmanivé, na prvý pohľad neškodné, neubránila som sa. Rukami som sa chytila Richardových bokov a ďalšiu výčitku, že strácame čas som prinútila vykrvácať a umrieť niekde uprostred mňa.

„Nebezpečne dráždivá.“ Pokračoval Jean-Claude prstami sa pohrávajúc s remienkami môjho korzetu, koža sa mi pod nimi vzdúvala a vystrkovala sa medzierkami v tancujúcich vankúšikoch, Richard sa k nim chvatne pritúlil a kĺzal po nich perami všade tam, odkiaľ upír ustúpil.

„Jej vlasy, voňajú...!“ Medzi svojimi rozpustenými kučerami som mala nevysvetliteľne rušno, netuším čím ich Jean-Claude premiestňoval, či to boli jeho prsty alebo jeho dych fúkajúci mi medzi pramienky ale v každom prípade to bolo premáhajúce.  A z druhej strany, od Richarda, ma napádala zjednotená sila dvoch mocných nadprirodzených bytostí, privrela som oči, nebola som pripravená priečiť sa takejto čudnej kombinácii, moja vlastná iskra, točiaca sa zvyčajne vo mne ako taký malý iskrivý vlk hasla.  Ak sa nerozdelia, nikdy sa mi nepodarí spustiť moc triumvirátu, lebo nebudem vedieť kde jeden končí a druhý začína. Musím im to povedať.

„Ako tmavá noc pod hviezdami....“, šepkal mi Richard do vlasov presne tam, kde celé to hemženie Jean-Claude rozpútal, a zaplietal ma ešte viac do osídiel, z ktorých som nenachádzala spôsob uniknúť. Niekto iný musí nájsť silu prestať. “...keď je mesiac vysoko, jasný, guľatý, a les šumí ...“

 „...keď spravodlivosť prahne po krvi.“ Doplnil hlboko temne zafarbený hlas,  ešte pred chvíľkou znel tak pôvabne, zamatovo, mäkko, teraz bol ostrý ako zakalená oceľ. „Lebo o toto všetko nás Marcus chcel pripraviť!“ Až teraz mi došlo kam Jean-Claude mieri. Ale to už nie je potrebné, Richard sa už rozhodol, nemusí ho viac presvedčovať.

„...jej pery chutia ako dávno zabudnuté rajské ovocie, ktorému nikto nikdy nevymyslel meno, lebo každé hrdlo by sa tým zvukom zadrhlo...“ nestihla som Richarda upozorniť aby sa nenechal zmiasť provokačnými rečami, lebo náhle polapil moje ústa v bozku, ktorý nezniesol žiaden odpor a trval snáď večnosť.  Vedela som si predstaviť Jean-Claudovo vytrženie, keď ten bozk musel prevziať cez cudzie dotyky. Rozoznala som jeho ... ani to neviem definovať,  - snáď pobúrenie alebo len smútok maskovaný za farebného šaša rušivo klinkajúceho zvončekmi okolo Richardovej nenásytnosti. Ale vydržal, až kým sa Richardove ústa odo mňa zase neoddelili.

„Cítiš jej moc!“  Práve teraz som nemala pocit, žeby som mala bohvieakú veľkú moc, pripadala som si ako piate koleso na voze, nadbytočná v dokonale mužskom rozhovore, ktorý ako žena nikdy nemôžem pochopiť. Začala som strácať trpezlivosť.

„Už by bola preč, keby bol Marcusov najatý vrah úspešný.“ Jean-Claudov hlas  ako obrovské kladivo prekliato mocne udieral na nákovu Richardovej lásky. Nebolo pochýb, že ju rozozvučí. „Guľovnica by jej odtrhla hlavu!“

„Zabijem ho!“ Za Richardovým pohľadom sa pohlo zviera. Strašné, zúrivé, nezastaviteľné, nemilosrdné... Zachvela som sa. Dôverne známe Richardovo teplo okolo mňa zamrzlo, prestalo byť iba vzrušujúce, začalo ma ľakať, hoci som to pred sebou popierala.

„Zabijeme ho.“ Opravil ho Jean-Claude.  „Žiadny strach, môj vlk. Ruka bude tvoja, ale vraždiť budem ja.“

Uvedomila som si, že sa dusím. Richardovo objatie už nebolo veľmi nežné, vytrácala sa z neho ľudskosť, citlivosť. Stuhlo na mordujúce, cítila som svaly a šľachy pod  jeho kožou hýbať sa akoby sa to zviera, čo mal v očiach už nemohlo dočkať, kedy sa bude môcť oslobodiť z obmedzujúcej ľudskej kože, ktorá mu bola zrazu pritesná. Aj zdvojená sila, jeho a súčasne Jean-Claudova,  presakujúca do mňa cez jeho kožu  prestala byť príjemná. Nekromantské čosi v mojom vnútri sa konečne začalo budiť k životu, ľahko mu bolo  driemať v blazeovanom tranze, ale teraz, keď sa cítilo ublížené zažlo sa  a rozblikalo akoby ktosi skrútol vypínačom.  

„Vypadnite!“

Odmrštila som ich oboch, nie fyzicky, iba silou svojej vôle. Jean-Claude to pravdepodobne čakal, vydržal tu pomyselnú facku a utiahol sa do seba, vrátil sa predo mňa a s tvárou nadpozemsky krásnou, úplne nehybnou bez akýchkoľvek emócií mi pokynul. Čo to malo byť? Priznanie? Že jeho nenávisť voči Marcusovi za to, že sa ma chcel zbaviť je práve tak silná ako Richardova? Že nie je o nič menej plný lásky ako Richard? Že nie je o nič menej hodný mojej lásky ako Richard?

 Verte si vy majstrovi klamstva!

Richard sa pod mojím náporom zakolísal, až ma zamrzelo, že som nebola jemnejšie. Jeho nozdry stále pulzovali, dychčal a päste mal zaťaté rovnako ako zuby. Jeho odhodlanosť bola viac ako očividná. A pohľad čudne vzdialený, mimo celý jeho zvyčajný umiernený svet. Mimo mňa. Prekliaty Jean-Claude!

„Odpusť, ma petite, len som chcel Richardovi ukázať, že byť mojím služobníkom nie sú len prázdne slová.“ Nahnevane som ho spražila očami. Veď ja dobre viem čo chcel ukázať a komu, zavádzať môže Richarda. Mňa nie! Firestar ma nebezpečne omínala.

„Nezabúdaj, že máme dohodu.“ Skočil mi do nádychu skôr ako som ho stihla poslať do horúcich pekiel alebo horšie, vytasiť zbraň. Vytušil moje výhrady, zašiel priďaleko a bol si toho až priveľmi dobre vedomý, nebola to len náhoda alebo nehoda, bol v tom úmysel.

„Ty nezabúdaj!“ Rozhorčene som mu vykročila oproti. „Urobíš to ešte raz, a prisahám, že Ti srdcom preženiem striebornú guľku.“ Myslela som svoje vyhrážky vážne. Smrteľne.

„Nikdy viac sa ho takto nedotknem, ma petite,  sľubujem.“  To malo byť akože pokánie?  Iba prázdne reči. Vedela som čo platí na Vládcu mesta: ešte väčšia moc a sila diplomacie. Sľuby najmocnejších odveje vietor, len čo zmení svoj smer.

„To by som prosila!“  Prepaľovala som ho pohľadom staviac na svoju Moc, jeho belasých bleskov som sa nemusela báť už dávno, to skôr on nech sa bojí mojich nekromantských osídel.  Všetko, čo je mŕtve  viem prinútiť slúžiť mi, na to nech nezabúda.

„Ty žiarliš, ma petite ?“ odstavil ma. Alebo chcel iba odľahčiť nebezpečne napätú atmosféru? Mohol si to odpustiť.  Na vtipkovanie som nemala náladu. Bola som rozhodená, aj  Richard, jeho inokedy taký pokojný náboj momentálne prskal  a plieskal sa všetkými smermi ako bója na morskej hladine za búrlivého prílivu ovládaný prepuknutou nenávisťou.

„Nefandi si tak veľmi.“  Zapenila som naposledy a odstrčila upíra z cesty.

„Pôjdeme?“ A odkedy sa z Richarda stal len úbohý štatista? Chytila som ho za ruku a viedla som ho preč ako chodiacu bábiku, akoby ani nebol, akoby bol len Jean-Claude a jeho nadradenosť. Nespoznávala som ho. Bude z neho to ešte niekedy môj starý známy humánny ničím skutočne zlým nedotknutý Richard?

Myslím, že som začala Marcusa nenávidieť. Doteraz som ho iba neznášala, ale už to neplatilo. Úprimne som ho nenávidela, jeho, Rainu aj celú svorku, lukoi i Ulfrickov a Lupy so svojimi nepochopiteľnými primitívnymi zákonmi. Len kvôli všetkým tým sprostým táraninám sme s Richardom nemali pokoj a museli sme vstúpiť do spolku s takou nebezpečnou persónou ako bol Jean-Claude. Pretože nebolo iného východiska.

 „Neboj sa, ma petite. Dopadne to dobre.“  Zaujímavé, že mu nejako nemôžem uveriť.

 

 „Anita.“ O.K. Musím priznať, že po všetkých  tých ma petite bola toto prvá pozitívna zmena dnešného večera.  Druhou pozitívou malo byť, že Richard konečne znovu vyzeral iba ako skvelo odetý úžasný mladý muž a jeho sila bol  opäť stabilná a vyrovnaná. Ale ja som vždy tušila čo kdesi pod všetkou tou nádherou skutočne drieme. Chcel ma vziať rukou okolo pása, ale vyšmykla som sa mu preniknutá nepríjemnou predtuchou, že sa mi nebude páčiť keď to niečo uvidím v celej ohavnosti, že budem prinajmenšom nespokojná.

„Čaká nás Marcus.“  Vyhovorila som sa preniknutá výčitkami. Ale čo... zaslúžim si aspoň pár minút pokoja pred všetkým tým cirkusom.

 

 

 

 

 

Konec