Opustená - 3. kapitola

Autor: Aďa

Dívala sa, ako sa dvere výťahu pomaly zatvárajú. Snažila sa usmievať, tváriť sa, akoby sa nič nestalo. Cítila, ako jej vnútro zviera neznesiteľná bolesť. Mala pocit, že jej pukne srdce. Už ho nikdy neuvidí. Nedokázala mu dať zbohom. Vedela, že by nedokázala odísť. Ale zostať tu bolo horšie, ako stokrát zomrieť.

Každou nasledujúcou sekundou strácala odvahu odísť. Stála pred vchodovými dverami, ruka na kľučke, slzy v očiach.

„Bože, prečo je to tak ťažké?“ pomyslela si zúfalo. Dúfala, že Angel za ňou nepôjde. Chcela stáť po jeho boku a pomáhať mu v bitkách ako to robila vždy.

Na okamih zaváhala. Ruka opustila svoje pôvodné miesto a ostala visieť pozdĺž tela.

Môže sa ešte vrátiť! Môže mu povedať, ako veľmi ho miluje, ako veľa pre ňu znamená. Možno sa jej sen raz splní a Angel opätuje jej lásku. Buffy raz zomrie, ale ona tu bude stále!

Ale ona ho chcela celého, a nie iba omrvinky, ktoré zostali po Buffy.

Stlačila kľučku a vyšla von.

Stála na kopci na jednom z miestnych cintorínov. Všade naokolo bolo ticho, ktoré rušilo len zvuky noci a šumenie začínajúceho dažďa. Cítila, ako jej po tvári tečú slzy. Sadla si do vlhkej trávy a zavrela oči. V hlave sa jej vynorili spomienky na život. Na rodičov, priateľov, na lásku. Hoci jej myšlienky na neho spôsobovali bolesť, pokúsila sa vybaviť si jeho tvár. Čokoládové očí a nežný, tajomný úsmev, ktorý na ňom tak milovala.

Sedela tam už hodnú chvíľu a premýšľala. Čochvíľa vyjde slnko a ukončí jej trápenie. Zrazu cítila jemný dotyk na svojom ramene. Sprvoti si myslela, že si to iba predstavuje, ale dotyk bol čoraz intenzívnejší.

Stál nad ňou a usmieval sa.

„Konečne som ťa našiel.“ zašepkal a pohladil ju po tvári.

Nemo naňho hľadela a slzy jej tiekli po tvári ešte intenzívnejšie. Alebo to bol dážď?

„Toto ti nedovolím! Neodídem bez teba. Buď obaja odídeme alebo tu obaja zomrieme“

Cordélia sa prestrašene pozrela na obzor. Slnko začalo vychádzať. Rýchlo sa pozviechala zo zeme, chytila Angela za ruku a spoločne utekali k jeho autu.

„Čo si to urobil?“ oborila sa na Angela, keď smerovali do sídla.

„Nedovolil som ti urobiť najväčšiu chybu vo svojom živote.“ odpovedal s pokojom jemu vlastným.

Ocitli sa pred budovou Wolfram & Hart.

Angel: „Vráť sa so mnou.“
Váhavo pozrela na jeho ruku. Cítila sa ako Eva v rajskej záhrade. Vedela, že to, čo robí nie je správne, ale inak nemohla. Uchopila jeho dlaň, tak silnú a jemnú zároveň.

Spoločne vystúpili po točitých schodoch až k jeho bytu. Otvoril dvere a chcel zažať svetlo. Zastavila ho.

„Nemusíš.“ zašepkala. Prikývol. Už nepotrebovali svetlo. Ani jeden z nich.

Vošla dnu. Angelov byt sa vôbec nezmenil od doby, keď tam bola naposledy. Otvoril ešte jedny dvere. V tejto miestnosti však nikdy nebola. Spálňa bola zariadená v historickom štýle a dominovala jej obrovská drevená posteľ.

Podišiel ku kreslu a položil naň koženú bundu.

Podišiel k nej a pobozkal ju. Nežný bozk sa postupne menil na vášnivý a spaľujúci. Objal ju a ona sa k nemu tisla tak, aby medzi nimi nezostala ani molekula vzduchu.

Zdvihla ruku a odstránila mu mokré vlasy z čela. Dlaňou mu prebehla po tvári.

„Oči sú zrkadlom duše“ pomyslela si. V jeho zreničkách zazrela to, po čom túžila. Videla dušu plnú lásky, lásky k nej.

Odvrátila sa.

„Nie, to nie je pravda. To sa mi len zdá. Je to Buffy! Určite teraz myslí na ňu.“ bránila sa. Myšlienky ako osy dobiedzali na jej ranené srdce.

Pocítila ako ju niečo jemne šteklí na uchu. Ostré upírske zuby ju jemne hryzkali na ušnom lalôčiku. Od rozkoše zavzdychala.

Podvedome ho pohladila po chrbáte. Čiernu košeľu mal prilepenú na mokré telo. Prudkým pohybom roztrhla ju na dvoje a odhodila ju. Od vášne jej oťaželi viečka.

Už nechcela myslieť na to, čo by sa mohlo stať, keby...Už nechcela o nej počuť. Dnes túžil po nej a tú druhú nechal v Sunnydale. Tak veľmi si priala, aby tam aj ostala. Nič pre ňu neznamenalo viac ako táto noc. Kedysi túžila po peniazoch, po kariére, po sláve. Chcelo sa jej smiať. Také zbytočnosti!

„Milujem ťa.“ zašepkala a objala ho.

Angel jej neodpovedal. Ich ústa sa spojili v horúcom bozku, ktorý mohol trvať večne.

„Čo si urobil s mojim darčekom?“ spýtala sa ho medzi bozkami.

Chytil jej tvár do rúk a vpil sa do jej pohľadu.

„Nepotrebujem ho! Potrebujem teba. Len teba! Ty si môj elixír!“

Pobozkala ho zo všetkou vášňou, ktorá v nej zostala. Vychutnávala si každý jeho dotyk, akoby mal byť tým posledným. Odkedy sa stala upírom, sa po prvýkrát cítila dokonale šťastná. Snaží sa zapamätať každučký okamih z tejto noci. Lebo zajtra bude s východom raňajšieho slnka pochovaná jej nádej.

„Pri pohľade naňho som zakúšala hlbokú radosť, blaženú, ale zároveň bolestnú. Bola to radosť, akú asi zakúša smädom hynúci človek, ktorý vie, že studnička, ku ktorej sa doplazil, je otrávená, ale jednako sa nad ňou skloní a lačne sa opája božskými hltmi.“ vybavil sa jej v mysli citát z knihy Jana Eyrová, ktorú čítala na strednej škole.

Jeho pokožka bola na dotyk horúca. Telom jej prebehla príjemná triaška. Po dlhých týždňoch si konečne pripadala ako človek. Živý človek!

Medzi jednotlivými bozkami podišli k posteli. Angel sa odtiahol a dlho skúmal jej tvár. V jej očiach zbadal súhlasný záblesk. Jemné ju položil na posteľ a ľahol si vedľa nej. Zaboril prsty do Cordéliných vlasov a vdychoval ich vôňu. nedokázala si spomenúť, kedy sa zbavili ostatných častí oblečenia. Keď sa spamätala, ležali nahí na posteli a vzájomne a dotýkali a bozkávali. Všetka bolesť, ktorú cítila zmizla, akoby mávnutím čarovného prútika.

Zrazu sa všetko zastavilo, dokonca aj čas prestal existovať. Vedela, že práve v tejto chvíli sa rodí nová Cordélia, iná od tej predošlej.

Ležali v objatí, prepletení jeden do druhého. Vdychoval sladkú vôňu Cordéliných vlasov, zatiaľ čo ona hladila prstami jeho hruď. Cordélia sa po prvýkrát v živote cítila dokonale šťastná. Ležala v náručí muža, ktorého milovala, ktorý bol nielen jej milencom, ale i priateľom. Teraz vedela, že k nemu patrí. Vždy mu patrila, aj keď o tom ešte nevedel.

„Ako sa cítiš?“ spýtala sa a pohladila ho po tvári.

„Nádherne. Mám pocit, akoby som sa vznášal.“

„Veď si anjel! Musíš vedieť lietať.“ doberala si ho.

Nežne ju pobozkal.

„Oddýchni si. Budem ťa strážiť.“

„Ehm. Tak dobrú.“ povedala ospalo a uvelebila sa v jeho náručí.

Pomaly zaspávala v jeho náručí. Konečne bola s ním. Aj keď len na chvíľku, vedela, že to stálo za to. Možno už zajtra odíde do Sunnydale, ale dnes patrí len jej.

„Nie!“ zahnala myšlienku ako dotieravú muchu. Nebude predsa myslieť na svoju sokyňu v Angelovom náručí!

Dnešok patríl len im.

Keď sa navečer zobudila, slnko už bolo dávno za horizontom. Ospalo otvorila oči a rozhliadla sa okolo seba. Nemohla uveriť tomu, čo sa včera stalo. Bolo to príliš krásne na to, aby to bola skutočnosť. Ale miesto vedľa nej bolo prázdne.

„Možno sa šiel len naraňajkovať“ pomyslela si.

Zrazu začula z vedľajšej miestnosti akýsi hlas. Angel sa s niekým rozprával. Vstala a otvorila jeho šatník. Usmiala sa, keď zazrela na čiernom saténovom pyžame jeho iniciály. Obliekla sa a vošla do obývačky.

Angel stál pri okne a zaujato telefonoval. Mal oblečené len úzke čierne nohavice, ktoré mu obopínali úzke boky a zvýrazňovali dlhé štíhle nohy. Oblizla si pery a nevedela odtrhnúť oči od jeho krásneho mužného tela. Chcela sa k nemu pritisnúť a dotknúť sa mocných svalov pod jemnou pokožkou. Situácia bola k tomu ako stvorená.

„Dobre, onedlho sa uvidíme. Maj sa!“ dopovedal a odhodil telefón na pohovku.

Cordy sa usmiala, ale úsmev jej rýchlo zamrzol na perách.

Muž, ktorý sa na ňu díval, nebol Angel. Bol to Angelus.