Sedem rokov

Autor: Sue

Venujem Janke k narodeninám, hoci neskoro, ale predsa.

Hľadala ho sedem rokov. Sedem dlhých rokov zasvätila len tomu, aby ho našla. Je pravda, že po prekročení prahu nesmrteľnosti prestáva čas hrať rolu, že sa stáva len nepatrnou súčasťou sveta smrteľných, ale prežiť sedem rokov hľadaním po všetkých krajinách všetkých svetadielov je i pre nesmrteľného čosi viac. To všetko dokázalo vypovedať o jej zúfalstve, prázdnote, čo ju vyplnila. Poznala mnoho tých, čo by toto, čo ona nikdy neurobili. Ale ona milovala.

Stála v tmavej uličke Dublinu a hľadela na kôpku poď ňou. Našla ho.

Neverila, že by ho mohla nájsť práve v Írsku; preto si ho aj nechala ako poslednú možnosť, kde by mohol byť.

Neverila, že to na čo sa práve pozerá je kedysi obávaný Angelus. Na mokrej zemi, schúlený do klbka čupel vychudnutý muž. Do tváre mu padali dlhé, neupravené, špinou zlepené vlasy. Mal na sebe staré, obnosené šaty, miestami potrhané. Pohľad mal zastretý, upretý do nikam.

Darle zmizol prvotný náznak úsmevu, keď si všimla, že si ju vôbec nevšíma.

Buď ju nespoznal, alebo ju nechce spoznať. Čupla si vedľa neho.

„Angelus?“ zašepkala čo najsladšie.

Pomaly otočil hlavu a pozrel jej do očí. „Angel,“ zachrapčal.

Darla sa silene usmiala. „Čože?“ Snáď sa nezbláznil.

„Teraz som Angel.“ Ledva pohyboval perami.

Darla sa nechcela zaoberať tým, prečo si tak odrazu zmenil meno. Len mykla plecami. Teraz ho odtiaľto musí dostať. Ako by zareagoval, keby som ho začala prehovárať? Podľa jeho doterajšieho chovania nie je práve nadšený z toho, že ma tu vidí. Išiel by?

Zľahka ho chytila za ruku. Pozrel na ňu. „Darla. Čo to robíš?“

Zmätene na neho pozrela. Dúfala - nie, verila -, že to pôjde hladko. Ale akoby mohol od nej niečo chcieť, keď ho odvrhla práve vtedy, keď ju najviac potreboval? Zachovala som sa ako husa. Dozvedieť sa, že Angelus má dušu bolo pre ňu hrozné. Bola zhnusená, to áno, ale nemala konať tak nerozvážne. Keď si potom uvedomila, čo to vlastne vykonala, bola opäť zhnusená – ale tentoraz zo seba. Keď sa nad tým potom zamyslela, zistila, že stačilo nejaké kúzlo a bolo by. Vtedy ešte netušila, že kliatba sa zruší chvíľkou šťastia.

„Čo by som robila, beriem si ťa zo sebou...“ zašepkala a pomaly ho zdvíhala zo zeme.

Angelus bol úplne vyslabnutý, nemohol jej nijako odporovať, tak sa len poddal.

Darle po perách prebehol úsmev, keď sa Angelus prebral. Kým ho doviedla do domu, ktorý si vzala, kým mienila ostať v Dubline, omdlel. Vyzeralo to, akoby v tej uličke bol dlho.

Pohľad mu padol na Darlu. „Darla...“

„Áno?“ Prisadla si k nemu. Pohladila ho po ruke. Odtiahol ju.

„Darla, o čo ti ide?“

Rozhorčene sa postavila. „Chcem späť svojho Angelusa.“ Pozrela na neho. „Potom, čo... čo som ťa vyhnala, som... akosi som si uvedomila, že... že ťa potrebujem. To je to, čo robím.“

Angel na ňu prekvapene zažmurkal. „A ako to chceš dosiahnuť?“

A je to tu... „Ty a tvoja kliatba... chcem...“

Angel vytušil, čo chce. Zasmial sa. „Ale pôjde to ťažko, keď ti to nedovolím.“

„Nechápem. Pôjde to hladko.“ Darla sa nechcela nechať vyviesť z miery.

„Ak som správne pochopil, chceš zrušiť moju kliatbu, ktorej vďačím za dušu.“ Angel sa na ňu uprene zahľadel.

„Áno...“ Darla za tým vytušila niečo, čo jej nehralo do karát.

Angel sa k nej naklonil tak blízko, že medzi nimi ostal sotva milimeter voľného miesta. „A vieš, ako ju zrušiť? Moju kliatbu?“ šepkal.

Darla sa uškrnula. „Mágiou,“ odpovedala sebaisto. „Viem, že... hm, prirodzene – dobre som to nazvala? – by si to zrejme nedovolil.“ Ale aj mne by sa to hnusilo s niekým s dušou...

„Šikovné dievča,“ zavrčal Angel nahnevane. Zdá sa, že Darla si niečo o jeho kliatbe naštudovala. Jeho šance sa scvrkli na minimum. Netúžil opäť sa stať tým vraždiacim monštrom. Jeho obete ho prenasledovali ešte stále, niekedy to bolo až také neznesiteľné, že sa túžil jednoducho nabodnúť. Ale nemohol, lebo musí trpieť. Trpieť za to utrpenie, čo spôsobil.

„Niečo som sa priučila. Potrebovala som vedieť čomu čelím. Bola som práve v Anglicku, keď som jedného čarodejníka donútila, aby ma naučil to kúzlo.“ Pri spomienke na mučenie čarodejníka sa usmiala. „Potom som sa vybrala ťa hľadať.“

Angela zmrazilo, keď si predstavil, že kvôli nemu vyvražďovala celé desiatky ľudí. Vedel totiž, čo je Darla zač. Nikdy nemala zabíjania dosť a určite nezostalo len pri tom chudákovi čarodejníkovi. Keď si spomenul, že i on býval kedysi taký, bolo mu zle.

Darla sa vybrala k veľkej truhlici. Otvorila ju, chvíľu sa v nej prehrabovala a po chvíli vytiahla niekoľko vrecúšok.

„Darla, nevieš, čo robíš,“ snažil sa ju na poslednú chvíľu odhovoriť Angel. „Neskončí to dobre.“

„Tak fajn,“ povedala bezstarostne. „Choď.“

Neveriacky na ňu vyvalil oči.

Zdvihla hlavu od byliniek a sviečok. „Ty nejdeš?“

Chcel odísť, ale nemohol. Nemohol, lebo... nechcel. Musel uznať porážku. Darla vie, čo robí. Toto by nikdy nemohlo fungovať, keby nechcel aj on. Nech sa to akokoľvek snažil zamaskovať, chcel ju. Jediná cesta ako ju mať bolo vzdať sa duše. Roky strávené potulkami špinavými uličkami vyplňoval falošnou nenávisťou. Nenávisťou k Darle.

„Nejako sa to odtiaľto nechce,“ skonštatovala s úškrnom.

Angel od nej odvrátil pohľad. Má nad ním moc; vždy ju mala. Stačil jeden pohľad, dotyk, úsmev a zniesol by jej aj modré z neba. A z neho sa stala len bezmocná bábka v jej rukách.

Darla to vedela. Stačilo, že ho uvidela ako na ňu hľadí a vedela, že ju zbožňuje, že pre ňu urobí všetko. A ona by urobila všetko pre neho. Dala mu sedem rokov. Hľadať ho bolo ťažké, pretože za sebou nezanechával priveľa pozornosti a vôbec sa neukazoval. Musela preto prehľadávať najzastrčenejšie uličky miest, pretĺkať sa hordou krýs, mrzákov... Miestami bola taká zúfala, že to chcela vzdať; nájsť si za neho náhradu. Ale všetci, ktorí mu boli zo začiatku podobní sa mu nevyrovnali. Po čase ju začali nudiť, alebo sa začali nadmerne ponosovať na hlúpe hľadanie. Vydržali sotva týždeň a už z nich bola kôpka prachu.

Angel sa na ňu zahľadel. Čupela na zemi, obrovská sukňa rozprestretá okolo nej ako kvet a kreslila na zem kruh. Plavé kučery jej splývali zo zložitého účesu na plecia. Pri pohľade na ňu sa musel usmievať. Jednoducho sa tomu nemohol ubrániť.

Darla sa postavila, aby zhodnotila svoje dielo. Pohľad jej mimovoľne padol na Angela. Usmieval sa. To ju potešilo. Posadila sa mu na kolená a prisunula sa čo najbližšie. „Neboj, čoskoro už budeš opäť voľný,“ zašepkala mu do ucha. „Tá duša je len reťaz, ktorá z teba robí krotkého baránka. Myslím, že je mojou povinnosťou tú reťaz pretrhnúť...“ Zľahka ho pobozkala na líce a zdvíhala sa na odchod, aby mohla popripravovať kúzlo. Keby nebol tak tvrdohlavý a chcel sa tej duše zbaviť, už som to mohla mať za sebou.

Angel ju chytil za zápästie. Nedovolí jej, aby mu ju vzala kúzlom.

„Čo to robíš?“ opýtala sa Darla prestrašene i prekvapene zároveň.

Bez slova si ju k sebe primkol čo najtesnejšie a pobozkal ju. Najprv jemne a kľudne, čo Darlu zarazilo. Odtiahla sa.

Hľadela naňho s dychtivým pohľadom a úsmevom na perách.

Angel ju ignoroval a znovu pobozkal. Tentoraz prudko a vášnivo. Vedel, že sa rúti do pekla, ale jediné, po čom túžil bola Darla a to, že ju bude mať naveky, aby ju mohol milovať a byť s ňou... Bolo mu úplne jedno, že príde o dušu – zdalo sa mu to i tak ako najnižšia cena, čo za ňu mohol dať.

Vedel, že je to zlé, že opäť bude tým monštrom, ale bolo mu to teraz jedno. Jediné, čo chcel bola Darla. A vedel, že ju musí mať.

O čo mu ide? Darla nebola schopná brániť sa. Nebola schopná rozmýšľať, prečo to vlastne robí. Rozhodne nie pri tom ako sa jej dotýkal, ako z nej strhával oblečenie a niesol do spálne. Uvedomila si pád na posteľ, Angelov telo nad sebou... nemohla robiť nič, len sa nechať unášať na vlnách extázy.

Darla sa rozospato pomrvila. Prečo je len taká spokojná? Pootočila hlavou a zbadala Angela ako uprene hľadí do stropu.

„Angelus.“ Pohladila ho po líci. Nezdalo sa, že by si to uvedomil.

„Čo som to urobil?“ pýtal sa zdesene. „Všetci tí... ľudia, čo som ich kedy zabil... Počujem ich... znova... Vyčítajú mi to Darla... Kričia,“ otočil sa k nej, „a bojím sa, že to nikdy neprestane.“

Darle prešiel mráz po chrbte, keď uvidela strach v jeho očiach. „Neboj, ja... ja im to nedovolím. Nedopustím, aby ti ublížili. Tentoraz už nie,“ ubezpečila ho a pobozkala. „Chcú ťa vystrašiť, maličký, nepočúvaj ich. Čoskoro budú všetci preč... do jedného...“

Angel sa usmial. Veril jej. To, ako mu to povedala... Jednoducho vedel, že ona ho už nikdy neopustí. Nech by sa dialo čokoľvek.

***

Námestím nočného Dublinu sa prechádzalo niekoľko mileneckých dvojíc, zopár rodín sa ponáhľalo z neskorých návštev. Pri hostincoch sa povaľovalo pár opilcov, čo nerušene spali na kamennej dlažbe a vôbec ich netrápila hlasná hudba a vrava z krčiem.

Angelus si ovinul ruku okolo Darlinho drieku a pobozkal ju do vlasov. Nesklamala ho. Cítil sa slobodný ako ešte nikdy. Všetko, čo povedala, že bude voľný a jeho obete ho nebudú viac prenasledovať, sa splnilo.

Zaviedol si ju do neosvetlenej uličky medzi bohatým domom a slušnejším hostincom.

„Niečo mi však musíš sľúbiť, láska. Už žiadne cigánky, áno?“ upozorňoval ju a pritisol k stene. Pobozkal ju.

„Oh, Angelus,“ zasmiala sa. „Žiadne cigánky.“ Vrátila mu jeho bozky a nohy si obkrútila okolo jeho pásu.

Angelus jej rozopol vršok šiat. „Dobre. Nikdy.“

Darla sa zvonivo zasmiala ale Angelus ju umlčal bozkom. Ako zápasil s obrovskou sukňou, dvojica za sebou začula kroky. Angelus sa nazúrene otočil.

Pozeral na mladé dievča z domu vedľa toho Darlinho. Dievčina v nich určite spoznala podivných susedov a ihneď sa začala ospravedlňovať.

„Pre-prepáčte,“ koktala prestrašene. „Ja pôjdem inokadiaľ...“ Otočila sa na odchod a polobehom mizla v tieni budov.

Angelus sa na Darlu uškrnul, rýchlo ju pobozkal a rozbehol sa za dievčaťom, ktoré teraz už utekalo. Dievča kričalo a prosilo, keď ju Angelus dobehol. Kričala na Darlu, aby jej pomohla. No Darla všetko s kľudom, potešením a spokojným úsmevom pozorovala. To znamená jediné: Angelus je späť. Všetka tá bolesť za posledných sedem rokov zmizla. Dosiahla svojho cieľa.

A to, čo má späť, si už nikdy nenechá vziať.