Šťastná hvězda




Autor: Dawn_Summers

venované...SunnyWill



I. Často spomínala na ten deň. Posledný deň, keď Buffy, jej sestra, žila...vybavoval sa jej v pamäti neustále. Prelínal sa s dňom, ktorý práve prežívala. Stávalo sa to tak často, že to ani nevnímala.
Dawn otvorila oči. Vstávanie...tak veľmi ho neznáša. A vstávanie v školské dni..radšej na to ani nemyslieť. No ona musela. Asi preto, že BOL školský deň. Dawn sa prevrátila na druhý bok s myšlienkou, že možno predsa len nie je príšerné štvrtkové ráno. To však nemala robiť - pohľad jej padol na hodinky, ktoré, bohužial, fungovali presne.
S výkrikom vyskočila s postele. Zmätene sa obzerala okolo seba. Učebnice rozhádzané po zemi, fialové tričko, prehodené cez stoličku, plyšový medvedík na jej posteli, to všetko ju privádzalo do šialenstva. Zaspala...už druhýkrát za tento týždeň! Zúrivo hádzala zošity do batoha, keď začula z kúpeľne akési zvuky.
Neuveriteľné! Jej sestra vstane skôr a neráči sa ju ani zobudiť! Milé od nej. Okrem toho...Buffy? Buffy, jej sestra, ktorá celú noc loví krvcicajúcich chlapíkov, vstane pred pol deviatou? Čo sa to s ňou deje?

Stál tam. Zaklipkala očami a vydýchla, pričom sa jej dych pri líci zrážal do vodnej pary. Nemohla tomu uveriť. Bolo to taká neuveriteľné...a pritom také reálne. Zmocnil sa jej pocit, že ho náhodou stretla na ulici, keď sa vracala z práce, akoby sa to stávalo denne. Mala chuť sa zasmiať a zamávať mu, ako keď bola malé dievčatko, ktoré sa mu vtedy bežne hádzalo do náruče. Vtedy, pred desiatimi rokmi, keď takmer každý deň chodil za Buffy k nim domov a s úškrnom sa jej, vtedy pätnásťročnej školáčke, prehrabol vo vlasoch.
Zaostril zrak. Mohol si nahovárať, že to nie je ona, priveľmi dobre ju poznal. Odrazu zacítil, že mu večerný chlad prenikol cez čierny kožený kabát. Hlavou mu na malú chvíľu prebehla myšlienka, že ho mal oblečený aj keď sa naposledy lúčil s Buffy. Chvílu pred tým ako...zomrel? Nemohol zomrieť. Bol mŕtvy už dávno pred tým, ako sa to stalo. Uvedomil si, že ešte stále hľadí na Dawn.
To nemohol byť prelud. Dobre si ju pamätal, aj keď ju naposledy videl pred desiatimi rokmi. Veľmi sa nezmenila - navonok možno áno, bola predsa, narozdiel od neho, o desať rokov staršia - ale stále tu bolio niečo, čo tak dobre poznal. Modrosivé, navonok bojazlivé oči, ktorými si malá Dawn vedela podmaniť kohokoľvek, kto sa do nich pozrel.
V skutočnosti ho odvtedy nestretla prvý krát. Vtedy pri nástupišti, keď mala pocit, že ho zahliadla. Alebo v obchodnom centre, mihol sa pri výklade s topánkami. Vtedy si len pomyslela, že sa jej to zdalo a tak sa tým nezaoberala. Ale teraz tu stál a hľadel jej priamo do očí. Pozná ju ešte? Je možné, že sa už na seba sama nepodobá. Tričká z flitrami, ktoré tak rada nosila na diskotéky, džínsy a školské ucebnice už dávno vymenila za košele, krátke sukne a pracovné miesto v banke. Uvedomila si, že ho vlastne stále považuje za vlastný výmysel. Verila, že tam skutočne stojí, ale zdravý rozum jej hovoril, že to nie je možné. Nevyznala sa už ani vo vlastných myšlienkach.
Zopárkrát ju už stretol. Nechcene, ale predsa. Vtedy nechcel nikoho vidieť. Vtedy nie. Celý svet mu liezol na nervy, čo sa síce aj predtým stávalo pomerne často, ale teraz to bolo iné. Keď upír prežije vlastnú smrť, všetko je iné. Mal pocit, že pod troskami Sunnydale ležal niekoľko týždňov, možno mesiacov - a očividne to tak aj bolo. Ešte nikdy sa necítil tak strašne ako tých pár dní po svojej ,,smrti". Nevedel, či stále chodí po zemi, alebo sa dostal zaslúžene do pekla. Nič nejedol, nemal žiadnu krv, zoslabnutý sa plazil po zemi pred slnkom, ktoré, bohužiaľ, vychádzalo, každé ráno. Prechádzal časťami zničených budov, medzi ktorými rozoznal aj ruiny Sunnydaleskej strednej. V skutočnosti nebolo zničené celé mesto, len okolie školy a park. Niekoľko úmorných mesiacov strávil tu, medzi pozostatkami zbúranej časti mesta. Bál sa sveta, aj keď väčšinou sa svet bál jeho. Nemohol vidieť tváre ľudí, veselé, či smutné, všetky ho hnali do zúfalstva. Do zúfalstva zo života, smrti a sveta. Aj keď mal to najhoršie za sebou, stále sa vyhýbal ostatným živým (a aj nemŕtvym) bytostiam. Vtedy, pri dlhých prechádzkach novodobovybudovaným Sunnydale, ju občas zazrel. Niekedy úplne spontánne otvoril ústa, chcel na ňu zakričať, no nikdy nevydal ani hláska. Bolo to hlúpe. Dawn ho niekoľko rokov nevidela, zrejme naňho už aj zabudla, a on na ňu len tak začne pokrikovať v supermarkete? Tá myšlienka mu prišla smiešna, ale jeho tvár ostala nehybná.
Dawn jemne potriasla vlasmi, ktoré ju pošteklili na tvári. Odhodlane vykročila ku Spikovi. Spike nahnevane odkopol kameň a podišiel smerom k Dawn. Obaja zastali, ohromení odhodlanosťou toho druhého. Asi po minúte prerušila Dawn ticho, ktoré prekrývali len zvuky áut z diaľnice.




,,Spike,"zašepkala takmer nečujne. Spike zdvihol nervózny pohľad z tmavej asfaltovej cesty a uprel ho na Dawn. Už celých deväť rokov nekomunikoval s človekom. Občas sa zobudil na to, ako rozpráva zo sna, ale inak z neho za ten čas nevyšlo ani jediné, mizerné slovíčko.
,,Dawn, si to ty?" Nevedel, čo má povedať. Dawn ho chytila za plece.
,,Nemôžem...proste tomu neverím." Z očí jej vyhŕkli slzy. Odvrátila sa od Spika a oprela sa o kamenný stĺp, ktorými bola lemovaná tmavá ulica. Vlasy sa jej pritom prilepili na zaslzenú tvár.
Upír z nej nespustil oči. Tak veľmi mu pripomínala...Buffy. Napriek tomu, že tie dve boli (viac-menej) sestry, nikdy sa na seba veľmi nepodobali. No teraz, keď na ňu pozeral, mal pocit, že nemá pred sebou nikoho iného než Buffy. Dawn si utrela slzy. ,,Myslela som...my sme si mysleli, že...že si..."
Pousmial sa. ,,Nepochybujem o tom, že vyzerám ako mŕtvola, ale akosi sa stále pohybujem a tak..." Dawn zľahka podvihla kútiky úst. Mohol byť preč celých desať rokov, mohla sa po ňom zaľahnúť zem, mohol sa akokoľvek zmeniť, stále to bol, jeden a ten istý...Spike. Spike bol vždy Spike.
,,Dawn, asi tomu veľmi nerozumieš, ale určite pochopíš..."
,,Ja viem, Spike...ehm, nevypytovať sa" Dawn sa trochu začervenala. Dobre sa pamätala na to, ako Spike vždy nenávidel tie nekonečné otázky, ktorými ho ostatní zasypávali.
Spike sa uškrnul. Nezabudla naňho. Na jazyk sa mu začala tlačiť otázka, ktorú už nemohol nijako zadržať.
,,Dawn, no, ehm..Buffy..." Nedokončil otázku. Iskierky v Dawniných očiach nečakane vyhasli a nedovolili mu to.
Z očí jej už nevyšla ani slza. Preplakala kôli tomu nespočetné množstvo nocí, nemohla už plakať viac. Mala chuť otočiť sa a utiecť, zaliezť do tej najmenšej diery na svete a ostať tam naveky. Nechcela mu odpovedať. Nemohla mu odpovedať. No musela.
,,Buffy, ona je...je......mŕtva. Už päť rokov."


Vedel to. Tušil to už dávno pred tým než mu Dawn odpovedala. Dávno pred tým ako sa s ňou vôbec stretol. Dávno Fred tým, ako sa po rokoch skrývania konečne obrátil ku svetu tvárou. Spomínal si na tú noc, ako sa prebudil zo sna a v jednom momente mu bolo jasné, že jeho život o niečo dôležité prišiel. Vtedy tomu neprikladal váhu, ale teraz vedel, ktorá noc to bola. Noc Buffynej smrti. Nepýtal sa. Nemal sa na čo pýtať. Dawn naňho upierala nemý, prázdny pohľad. Vedela presne, ako trpí. Sama to zažila. Pred piatimi rokmi... V jednom momente sa obaja otočili a každý sa vybral na opačným smerom. Utekali, ani nevedeli pred čím.


Dawn vybehla po schodoch. Do dvojbytového domu v južnej časti Sunnydale sa presťahovala niekoľko týždňov po Buffynej smrti. Nadokázala žiť sama v dome, kde zomrela jej mama a potom aj sestra. Zo všetkých stien na ňu kričala prázdnota opusteného domu. Dom jej postupne začal naháňať strach. Nemohla v ňom vydržať ani už minútu. Zbalila si kufre a na niekoľko nocí sa ubytovala v neďalekom hoteli. O pár dní si našla slušný podnájom v peknom tehlovom domčeku v pokojnej časti mesta. Nikomu nepovedala pravdu a nikto z jej priateľov ani netušil koľko bezsenných a bolestných nocí vo svojom rodnom dome prežila. Giles, Alex a Willow predpokladali, že bol pre ňu proste len príliš veľký a túžila po nejakom pokojnejšom mieste. To však ani zďaleka nebola pravda. Dawn zvrtla kľúčom v zámke a odomkla dvere. Tušila, čo sa stane hneď ako vstúpi dovnútra. Vzdychla si a otvorila.
,,Dawn, si to ty?"
A kto iný? Dawn nahnevane odfrkla. Prečo niektorí ľudia nemôžu pochopiť, že do domu sa dostane len ten, kto má kľúče? Celkom logické. Rozopla si kabát a zavesila ho na vešiak. Pritom sa pozrela do zrkadla a prehrabla si vlasy. Zahľadela sa sama sebe do veľkých modrých očí a snažila si čo najlepšie vybaviť, čo sa pred niekoľkými minútami stalo. Žije...pokiaľ sa jej to ovšem všetko len nesnívalo. Vedľa nej sa vzrkadle objavila ďalšia tvár. Dawn zdesene nadskočila.
,,Marc, preboha, musíš to robiť?" Pokrčila čelo a zatvárila sa, že si v zrkadlovom odraze starostlivo hodnotí účes.
,,To ťa v banke zdržali do pol tretej?" Muž po jej pravej strane si založil ruky a pozoroval ju. Dawn prevrátila očami a odvrátila sa od zrkadla. Marc. Vždy mal hlúpe otázky.
,,To teda ťažko. Okrem toho poznáš môjho šéfa. Vždy ma pustí skôr. Jediná si tam totiž VYKONÁVAM svoju prácu." Všimla si vrásku na Marcovom čele a to ju potešilo. Bavilo ju takto ho naťahovať a držať v neistote. Mohlo to vyzerať akoby sa ho chcela zbaviť, no Marc to tak nikdy nechápal. Bohužial. Dawn sklopila pohľad.
Odhodila učebnicu, ktorú si práve chystala napchať do batoha a nahnevane sa postavila. Začula, že si Buffy v kúpeľni začala pospevovať. To neveští nič dobre. Buffy podobne ako Dawn nenávidela vstávanie, tak prečo tá dobrá nálada? Žeby jej pri včerajšej hliadke nečakane spadlo na hlavu niečo veľké a ťažké a jej sestra prišla aj o tú poslednú štipku rozumu? Dawn sa v duchu povýšenecky usmiala nad vlastným premýšľaním a ponáhľala sa do kúpeľne. No smiech ju rýchlo prešiel, keď sa na chodbe šmykla na ružovej ponožke a spadla na zem. Toto ráno snáď už ani nemôže byť horšie.
,,Tak kde si potom bola?" Snažil sa zachytiť jej pohľad, ale Dawn si zobrala kabelku a vošla do obývačky. Išiel za ňou.
,,Som unavená, idem si ľahnúť." Dawn stála obrátená chrbtom k Marcovi a uškrnula sa. Celkom ju zaujímalo dokedy to Marc vydrží. No on toho vydržal veľa. Chodili spolu už niekoľko mesiacov a on sa nikdy nezmenil. Vždy bol vyčítavý, večne nespokojný a mal veľa otázok.


Prvý krát sa stretli v banke. Dawn mala práve jeden z najhorších pracovných dní roka a jemu sa ju vtedy nečakane podarilo rozosmiať. Návštevník banky na Dawn okamžite zapôsobil - javil sa jej ako inteligentný, vtipný a sympatický človek. Až neskôr sa na vlastnej koži presvedčila, že prvý dojem klame. Vysvitlo, že si práve vtedy prišla vybrať do banky peniaze jeho bývalá priateľka a on ju chcel proste presvedčiť o tom, aká je mu ľahostajná. Už niekoľko dní odvtedy ako sa dali dokopy jej bolo jasné, že sa žiadna veľká láska nekoná. Marc nebol však zlý človek a ona nemala dôvod rozísť sa s ním. Namiesto toho sa k nej po niekoľkých mesiacoch nasťahoval.
,,Dawn, pokiaľ mi nechceš odpovedať, nemusíš, ale myslím, že...bol by som rád, keby medzi nami panovala dôvera." Dawn došla trpezlivosť. ,,Tak ok. Stretla som istú...osobu a nejako sme sa zarozprávali, ako vidíš." Marc si ju premeral od hlavy po päty. Dawn mala niekedy pocit, že dobre vie ako veľmi to neznáša.
,,Vážne? A to bol ten človek taký dôležitý, že si sa s ním zabávala takmer do rána, vypla si mobil a zrejme ti bolo jedno, že ja sa tu o teba strachujem?"
,,Áno. Ja...stretla som...bývalého priateľa." Nemohla si tie slová odpustiť. Videla ako sa Marcovi rozšírili zreničky, ako v nemom úžase pootvoril ústa. Tešilo ju to. V skutočnosti sa po práci zastavila u kamarátky a spoločne sa pozerali v telke na staré seriály. Deň pred tým Marcovi hovorila, že sa na druhý deň najskôr zdrží. Ale on zabudol. Nikdy sa nepamätal na to, čo mu hovorila. Dawn vybehla na druhé poschodie a nachala tam Marca ohromene stáť.


Sunnydaleský cintorín. Nebol tam odkedy...odkedy sa to stalo. Šialene mu totiž pripomínal život pred ,,smrťou" a všetkému, čo mu ho pripomínalo sa vyhýbal. Ale po stretnutí s Dawn jeho prvé kroky viedli práve sem. Už sa nechcel skrývať pred minulosťou. Chcel sa pred ňu znova postaviť a pokračovať tam, kde skončil.
Zastavil sa pri šedom náhrobku s menom Scott Johnson. Nemohol uveriť, nad čím to rozmýšľa. Nemohol predsa pokračovať tam, kde skončil. Nemohol sa vrátiť na tú cestu, z ktorej odbočil. Veľmi dobre vedel, že za všetko dobré, čo ho v živote stretlo vďačil jedinej osobe. A tá bola teraz mŕtva.
Tie myšlienky v ňom prebudili akúsi zvláštnu silu. Niečo v jeho vnútri sa vzbúrilo. Začal utekať. Bežal naprieč cintorínom a nevedel sa zastaviť. Nemohol to ovládnuť. Je mŕtva. Podlomili sa mu kolená a vyčerpane padol na zem. Spike zatvoril oči. Túžil po tom, aby mohol vrátiť čas. Chcel sa znova ocitnúť v búrajúcej sa Sunnydaleskej strednej školy. Chcel zomrieť, rozsypať sa na prach a už nikdy neotvoriť oči. Ale urobil to. Zažmurkal na vychádzajúce slnko a inštinktívne sa začal plaziť do najbližšieho tieňa. Na chrbte cítil páľavu. Odrazu sa mu v mysli vynorila myšlienka. Slnko. Mohol sa zastaviť a...všetko by už išlo samo. Pocítil by len pálenie, bodavú bolesť a potom...už nič. Ticho. Nezastavil sa. Doplazil sa pod strom a sledoval, ako začal slnečný svit pomaly osvetľovať náhrobky po celom cintoríne. Začínal deň.


V sobotu popoludní mával MagicShop len málo zákazníkov. Väčšina ľudí, ktorí sa zaoberali okultizmom a čarodejníctvom si vybavovala nákupy okolo piatej cez pracovné dni. V to sobotňajšie ráno ako obvykle zvonček zavesený nad vchodovými dverami do obchodu takmer nezvonil. Giles sedel za pultom, čítal noviny a popíjal čaj. Také pokojné víkendové predpoludnie nemával každý deň. V poslednom čase bol veľmi roztržitý a vo všetkom videl chyby, takže mu relaxačné ráno s neodmysliteľnou šálkou čaju v ruke rozhodne nezaškodilo. Od udalosti, na ktorú sa snažil márne vymazať z pamäti sa zmenil na nepoznanie. Z pokojného Gilesa, ktorý si zachoval chladnú hlavu v každej situácii, sa stal nervózny a večne nahnevaný starý človek s množstvom nápadov ako ostatným skaziť deň. Všetci vedeli, že niekde v hlboko vnútri tejto osoby je stále starý dobrý Giles, ktorý však vychádzal na povrch len výnimočne. Giles nebol jediný, koho posledná Sunnydaleská bitka poznačila. Alex trpel stratou Anyi viac ako si vedel ktokoľvek predstaviť. Samozrejme, zmysel pre humor mu stále zostával a vedel sa ostatným (narozdiel od Gilesa) vždy postarať o dobrú náladu, ale občas, keď nikto nemal čo povedať ani jemu sa nepodarilo nájsť slová. V MagicShope Gilesovi nenahraditeľne pomáhal a už sa nikdy nemusel zaoberať hľadaním zamestnania. Willow bola jedna z mála ľudí, čo po Buffynej smrti ostali stáť pevne na svojich nohách. Tá udalosť ju nejakým spôsobom posilnila, ale i napriek tomu sa odvtady usmievala omnoho menej. Jej magické schopnosti dosiahli vrchol a využívala ich s rozumom. Snažila sa vyvarovať všetkých chýb, ktorých sa v minulosti dopustila.


Faith... Po bitke na škole nezostala v Sunnydale dlho. Držala sa svojich hesiel a zásad, v ktorých bola na prvom mieste sloboda a nikto jej v tom nebránil. Po niekoľkých mesiacoch sa spolu s Robinom Woodom zbalili a odvtedy o nich nikto nepočul. Všetci ostatní, čo najväčšiu Sunnydaleskú bitku prežili sa po tom zážitku väčšinou odsťahovali. Postupne sa mesto začalo zapĺňať stále novými a novými obyvateľmi a onedlho celé Sunnydale opäť ožilo. Každým dňom sa s úsmevom prebúdzalo a večer pokojne zaspávalo...mnohí často bez toho, aby tušili, čo na nich v nočnej temnote číha. Zvonček nad dverami prekvapivo zazvonil. Willow nazrela spoza zaujímavej knihy o magických runách, ktorú práve čítala. ,,Dawn, čo ty tu robíš?" Willow odložila knihu a ponáhľala sa Dawn pomôcť s obrovskou taškou, ktorú mala prevesenú na pleci.
,,Dawn, počúvaj, skutočne si myslím, že by si si mala dať prestávku. Cez týždeň do noci trčíš v práci a aby si ašte cez víkend chodila do MagicShopu..." Willow sa takmer prepadla pod ťarchou cestovnej tašky, ktorú jej Dawn s potešením odovzdala.
,,Čauko, Dawn," zamrmlal Alex s ústami napchatými čokoládovou sušienkou. Znudene pozoroval zopár farebných kryštálov, ktoré mal položené na stolíku pred sebou.
,,Will, je mi to ľúto, ale ja medzi nimi skutočne nevidím rozdiel..."
,,Samozrejme, že vidíš. Jeden je achát a druhý avanturín. A, mimochodom, určite so mnou súhlasíš, že by Dawn mala viac oddychovať." Willow odniesla tašku na pult a pritom veľavýznamne pozrela na Alexa.
,,Ale prečo? Perfektne nám tu pomáha a ..." Alex zachytil nahnevaný pohľad Will.
,,Ach, jasné, máš pravdu, Willow. Dawn, potrebuješ pauzu." Dawn sa na nich usmiala. Boli milí a chceli pre ňu len to najlepšie, no...
,,MagicShop je jediné miesto, kde ešte stretnem normálnych ľudí, to mi verte," vzdychla si úprimne.
,,Chúďa," smutne poznamenal Alex.
,,O koľkej si vlastne včera prišla z práce domov?"
,,Pol tretej," vyhŕkla bez rozmýšľania. Willow prekvapene otvorila ústa.
,,Preboha, to ťa šáf prepustil až po polnoci? Ale veď to nie je normálne!"
Dawn bola va pomykove.
,,Nie, nie, pustil ma o siedmej, ale..." Nemohla im to povedať. Neverili by jej. A aj keby...nesnívalo sa jej to náhodou? Nie, dobre vedela, že osoba, ktorú v noci videla, bola skutočná. Priveľmi skutočná a zároveň...mŕtva. To sedelo.
,,...ale potom som sa ešte zastavila u Amandy na kávu a nejaké staré filmy."
,,Aha, takže kúzlo ovládnutia pamäta asi nebudeme na tvojho šéfa potrebovať." Willow sa uškrnula.
,,Ale kedykoľvek budeš potrebovať...veď vieš, som ti k dispozící." Dawn jej opätovala úsmev, no stále zamyslene hľadela do zeme.
,,Ááá, niekto nám tu nevydržal s otvorenými očami!" Alex zatlieskal, čím prispatého Gilesa razantne zobudil. Giles vyskočil zo stoličky, pričom prevrátil šálku svojho každodenného čaju.
,,Veľmi vtipné, Alex," poznamenal, keď sa spamätal.
,,Ach, Dawn, ty si tu?"
,,Neboj, Giles, dobre vidíš," usmiala sa Dawn. Zobrala papierovú vreckovku a poutierala rozliaty čaj zo zeme. Myšlienky jej pritom stále lietali ku včerajšiemu stretnutiu so Spikom.
,,Uh, ďakujem." Giles sa trochu začervenal a postavil prevrátenú šálku. Will sa zahľadela na cestovnú tašku, ktorá bola očividne plná. ,,S týmto tu asi nie si v meste veľmi nenápadná." Dawn sa zdvihla zo zeme. ,,No, myslím, že v Sunnydale sa pohybujú oveľa pochybnejšie bytosti, ako dievča s taškou prepchatou knihami o okultizme."
,,Ehm, nie, ja som myslela...ehm Marca. Nič si ešte neuvedomil?" Dawn odfrkla.
,,Marc? Keď na mojom stolíku objavil príručku s názvom Základy bojovej mágie opýtal sa ma, či si musím prácu vláčiť so sebou aj domov. Predpokladám, že by prehliadol vodného démona, aj keby sa ho pokúšal utopiť vo vani." Willow si okolo prsta obkrútila pramienok vlasov.
,,A kedy mu to mieniš povedať?"
,,Čo kedy mu mienim povedať? Že všake okolo neho pobiehajú príšery a jeho priateľka občas, len tak zo zábavy, zabráni apokalypse? Pravdepodobne by poznamenal, že som prepracovaná." Nastalo ticho. Alex nervózne obhrýzal sušienku, Giles si začal leštiť okuliare a Willow smutne pozerala na Dawn. Tá sa odvrátila a zahľadela sa na tašku, čo so sebou privliekla. Odrazu ju napadol pravý dôvod jej návštevy MagicShopu.
,,Hej, ehm, keď som sa predvčerom prehrabávala v tých knihách, niečo som si všimla...musím vám niečo povedať."


II. Spike to nemohol vydržať. Stará hrobka, ktorú obýval pred desiatimi rokmi mu teraz, po toľkom čase, pripadala stiesnená. Mal šialenú chuť odtiaľto vybehnúť preč, no nemohol - aspoň do západu slnka nie. Rozmýšľal, prečo sa vybral práve sem. Po tom, čo prežil, mal pocit, že práve toto miesto už nikdy nebude chcieť vidieť. Mohol vbehnúť do ktorejkoľvek inej hrobky, no čosi ho vohnalo práve do tejto. Keď sa rozhliadal okolo seba zistil, že sa tu veľa vecí nezmenilo. Akoby v nej nebol týždeň, nie desať rokov.
Čakať do západu slnka ho nebavilo. Chcel vypadnúť a to hneď. Pocítil náhlivé nutkanie vybehnúť do slnkom zaliateho popoludnia v Sunnydale. Celé hodiny v hrobke strávil tým, že sa prechádzal stále dookola, pričom vždy, keď prešiel okolo vchodu načiahol von prst. Akonáhle však zacítil pálivú bolesť okamžite ho stiahol preč. Po západe slnka okamžite vybehol z hrobky. Mal pocit, že na územie Sunnydaleského cintorínu už nikdy nevkročí. To miesto mu priveľmi pripomínalo dlhé roky, ktoré tu strávil a on na ne vôbec netúžil spomínať. Rýchlymi krokmi sa snažil dostať odtiaľto preč a už nikdy nepoctiť toto miesto svojou návštevou. Do cesty mu skočila tmavá postava. Spike zastal, no nemienil ustúpiť, nech to bolo čokoľvek. A ak by neustúpilo ani to ,,čokoľvek" , bol rozhodnutý sám odpratať si ho z cesty, pretože na Sunnydaleskom cintoríne nemienil stráviť ani minútu navyše. Postava v tmavom plášti sa tichými šuchotavými krokmi približovala smerom ku Spikovi. Ten si založil ruky a nahnevane ju pozoroval. Momentálne nemal na démonov náladu. Vlastne, po toľkých rokoch...zrejme by sa nebránil ani keby naňho tá bytosť skočila a začala ho škrtiť.
Ako sa ukázalo, démona upír očividne vôbec nezaujímal, obišiel ho a pokračoval vo svojom šuchotavom pochode. Spike sa obrátil a napoly nahnevane, napoly začudovane, ho pozoroval. Démon prechádzal pomedzi hrobkami a vyzeralo to akoby sa plížil za neviditeľným cieľom. Kráčal stále ďalej, ďalej až kým sa obrysy jeho postavy nerozplynuli v tmavej noci.
Spike pokrútil hlavou a prekročil brány cintorína. Nohy ho viedli samé a nakoniec zistil, že miesto, kam ho jeho kroky vedú príliš dobre pozná. Bolo zrejmé, že po toľkých rokoch už nebude tá budova stáť, nieto ešte aj aktívne fungovať, ale pokiaľ vedel výbuch Sunnydaleskej strednej túto oblasť nezasiahol. Takže bola šanca, že...

Z myšlienok ho vytrhli zvláštne šuchotavé zvuky. Keďže ich počul pred necelými piatimi minútami, tušil kto je ich pôvodcom. Obzeral sa okolo seba, no nikoho nevidel. Začínal byť nervózny. Chlapík, ktorý popri ňom prechádzal na cintoríne, mu odrazu začal pripadať podozrivý. Príliš podozrivý. Zvuky sa stále približovali. Spike zúrivo otáčal hlavou, no ulica, osvetlená niekoľkými pouličnými lampami, bola prázdna. Čosi naňho zhora skočilo. Spike spadol na zem. Snažil sa zhodiť stvorenie, ktoré mu dlhými prstami zvieralo plecia, no bezúspešne. Chytil ho oboma rukami a snažil sa ho strhnúť dolu. Tmavej postavy sa však nezbavil. Napokon sa hodil do najbližšieho stĺpa, čím sa démona striasol. Zároveň sa mu ale zahmlelo pred očami a chvíľu nevidel ani na krok. Démon sa zatiaľ pomaly dvíhal zo zeme. Spike zažmurkal. Tmavý plášť. A opäť...šuchotavé kroky. Šialene ho to znervózňovalo. Spike nahnevane vyskočil na nohy a vrhol sa na démona. Schytil ho za plášť a chystal sa mu vraziť. Postava sa nebránila. Spod kapucne sa ozval šepotavý hlas: ,,Pchrrreeeemožitelkaaaaa..." Spikova zaťatá päsť klesla dolu. Hľadel na démona. Pod tmavou kapucňou sa snažil postave rozoznať oči. Čas akoby sa zastavil.
,,Vyzerám snáď ako premožiteľka?" Ozvena Spikovoho sarkazmu sa ozývala v nočnom tichu. Celá ulica bola nemá a okrem šuchotavého dýchania, vychádzajúceho spod kapucne nebolo počuť vôbec nič.
Démon sa pomaly rozplýval v chladnom vzduchu. Spike prekvapene hľadel na svoju ruku. Jednoducho zmizol. Po démonovi neostalo ani stopy. Mal toho dosť. Konečne sa po desiatich rokoch mlčania rozhodol pozrieť svetu do očí a hneď za prvým rohom naňho vyskočí démon. A navyše príšerne šuchotavý! Spike si spomenul na démonove slová o premožiteľke. potriasol hlavou, aby si z mysle vyhnal tie myšlienky.
Jeho nohy sa opäť spoľahli na svojvôlu a zamierili na miesto, ktoré bolo ich pôvodným cieľom. To miesto, ktoré po stretnutí s tmavou postavou túžil navštíviť ešte menej. Spike nahnevane kopol do kameňa, ktorý mu stál v ceste. Dopadol do blízkej mláky. Spike k nej podišiel a pozoroval svoj rozčerený odraz vo vode. Mal pocit, že sa stal otrokom vlastných pocitov.


Nerada tú tému znova rozoberala. Keď ju pred desiatimi rokmi otvárali, nikto sa ňou nechcel veľmi zaoberať. Čo sa stalo už nemohli zmeniť, nech sa to stalo akokoľvek. Postupne ten prípad upadol do zabudnutia - strata, ktorá však ho sprevádzala rozhodne nie. Buffyna smrť. Keď Dawn otvárala hrubú tmavohnedú knihu, ktorú vytiahla z cestovnej tašky, po líci jej tiekla slza. Vracala sa ku spomienkam. Dobre sa pamätala na deň pred tou strašnou udalosťou. Na okamih zatvorila oči a predstavila si ho čo najlepšie.

Buffy stála pred veľkým zrkadlom v kúpeľni a česala si vlasy. Uškrnula sa a jej zrkadlový odraz urobil to isté. Cez malé pootvorené okienko prenikal do kúpeľne osviežujúci ranný vánok. Buffy mala skvelú náladu, čo sa práve ráno tak často nestávalo. Dokonca si obliekla červenú blúzku! Z neznámeho dôvodu ju absolútne neznášala. Ale dnes je výnimočný deň. Dawn stála pri umývadle a zúrivo si drhla zuby. Mala pocit, že do tejto miestnosti, v ktorej panovala tichá, veselá nálada, nepatrí. Na jednej strane tu bola Buffy vysmiata, s červenou blúzkou(čo sa to deje?), na druhej pekná vyčistená kúpeľňa, potom pootvorené okienko, ktoré akoby sa Dawn smialo do očí, a zrkadlo, ktoré tú veselú náladu odrážalo a tým pádom aj znásobovalo. Dawn sa cítila príšerne. Narozdiel od Buffy sa na zrkadlový odraz neusmievala, ale mračila.Zaspala do školy a vôbec nič nestíhala. Namiesto sviežeho ranného vánku by prijala dážď a jej nálada bola na bode mrazu. Bolo jej jasné, že sa nestihne učesať a už VÔBEC nemala v úmysle práve dnes si obliecť oranžové džínsy, ktoré obyčajne neznášala. Buffyna dobrá nálada ju vyvádzala z miery. Nahnevale vypľula zubnú kefku a oborila sa na Buffy:
,,Nemôžeš s tým prestať?"
,,S čím, Dawnie?" Buffy sa naďalej usmievala. Tentoraz už nie kôli dobrej nálade, ale kôli Dawn, ktorá s rozstrapatenými vlasmi a penou stekajúcou po brade, vyzerala fakt komicky. Dawn si opláchla tvár.
,,Tak OK. O čo ide?" So založenými rukami sa obrátila k Buffy.
,,Skutočne neviem o čom to hovoríš, Dawn." Buffy si vlasy stiahla gumičkou a opäť sa uškrnula na svoje zrkadlové ja.
,,Tá dobrá nálada. Usmievanie sa sama na seba. Skorá ranné vstávanie. Ale najmä...to tričko, Buffy! O tom hovorím. Nie si náhodou chorá?" Buffy sa zasmiala.
,,To nehrozí, neboj. Ide len o to, že..."


,,Dawn, si v poriadku?" Otvorila oči. Alexov hlas prerušil jej myšlienky.
,,Ale...áno som. Celkom v poriadku." Willow sa nepokojne zahniezdila na stoličke.
,,Ehm, Dawn, mám pocit, že to čo nám mieniš povedať, súvisí so..."
,,So smrťou Buffy. Áno." Ďalšia slza. Dawn si ju náhlivo utrela do rukáva. Giles ju chytil za plece.
,,Dawn, toto sme už rozoberali. K ničomu to nevedie. Buffy je mŕtva a...inak to nebude." Dawn sa k nemu obrátila. Pomaly sa otáčala a prebehla pohľadom po Alexovi a Will, ktorí okolo nej sedeli. Zhlboka sa nadýchla.
,,Buffy bola...je moja sestra. Teraz je mŕtva. Keď žila, neustále na mňa dávala pozor - častokrát zbytočne, ale v mnohých prípadoch mi zachránila život. Nezaslúžila som si to. Keď sa za mňa obetovala skokom do portálu bohyne Glory, dlho som nechápala, prečo to urobila. Ale teraz to viem. Do smrti by som jej nedokázala vynahradiť to, čo jej dlžím, ale musím sa o to pokúsiť. Pretože ONA si to zaslúži." Willow vstala.
,,Dawn, akýkoľvek máš plán, idem do toho s tebou." Dawn jej venovala odhodlaný úsmev. Na tvári sa jej už neleskla žiadna slza. Giles, ktorý ju ešte stále držal za plece, jej ho neprítomne stisol. Vedela, že je odhodlaný pomstiť smrť Buffy, rovnako ako Alex, ktorému sa zalesklo v očiach a chytil ju za ruku.
,,Ale kde začneme?" Willow začala prechádzať po MagicShope a prehrabávala sa v policiach s knihami.
,,Smrť. Žiadne zranenie. Nebola použitá žiadna mágia. Navonok úplne živo vyzerajúca osoba, no...mŕtva. To je náš prípad. Otázka: kto...?" Will sa zasekla. Obrátila sa a bezmocne sa zadívala na Dawn. Dawn otvorila knihu, ktorú držala. Nalistovala stránku 396.
,,Klan Shakari. Založený upírom Zirixom v roku 1267. Jeho členovia - upíri kuli plány na zničenie premožiteľskej dynastie. Využívali zväčša mágiu, čo pre upírov nie je veľmi typické. Tento klan sa opieral o silu talizmanov a amuletov, ktoré často sám vyvinul. Ich najsilnejšou zbraňou proti premožiteľkám mal byť amulet Splnu." Dawn okázala na obrázok v knihe. Náhrdelník visiaci na zlatej retiazke, so svetlomodrým, lesklým drahokamom uprostred. ,,Kameň, zasadený v amulete, má silu úplne opantať premožiteľkinu dušu, ktorá je nechránená. Premožiteľka potom pomaly umiera - nie fyzicky, ale psychicky. Jej telo zostane úplne zdravé, no dušu amulet zničí. Ostatní ľudia sú voči sile amuletu imúnny. Klan Shakari bol okolo roku 1320 zničený skupinou pozorovateľov, ktorí chceli pomstiť smrť svojich zverenkýň. V tomto období mal približne 12 členov a predpokladá sa, že všetci boli zabití. Amulet Splnu ešte nedosiahol svoju absolútnu silu a počet premožiteliek, ktoré dovtedy porazil nebol veľký. Tento amulet sa nezachoval a pravdepodobne bol zúrivými pozorovateľmi zničený tiež." Nastalo ticho.
,,Nebol zničený," zašepkala Dawn. Za oknom MagicShopu svietil mesiac. Bola už noc. Dawn si všimla, že tabuľka na dverách je stále otočená nápisom Otvorené smerom von. Cítila, že sa v najbližších sekundách niečo stane. Dvere zavŕzgali, no zvonček nezazvonil. Niekto sa prešuchol úzkou škárou medzi dverami, ktoré sa zvončeka ani nedotkli. Vedela kto prichádza. Zatvorila oči.


,,To nehrozí, neboj. Ide len o to, že...no tak dobre, mám rande." Dawn vyvylila oči.
,,Buffy Summersová, odkedy ťa začali chlapi tak zaujímať?"
,,Veľmi vtipné, Dawn. Tak som rozmýšľala - chce to zmenu. Celú noc zabíjam upírov, tak prečo si cez deň nedať voľno?" Buffy sa ešte raz zadívala do zrkadla. Dawn prešla z kúpelne do spálne. Buffy ju nasledovala.
,,Buff, skutočne túžim mať tvoj nárok na voľno. Namiesto toho sa teraz deriem v škole, kde mi hrozí prepadnutie a, mimochodom, nestíham!" Dawn začala zúfalo prehľadávať izbu a popritom si popod nos mrmlala akési neidentifikovateľné slová. Buffy jej poklopkala po pleci.
,,Nehľadáš náhodou toto?" Podávala jej peračník. Dawn ho schmatla a hodila do školského batohu. Prebehla späť do kúpeľne a rukou si rýchlo prehrabla vlasy. Zadívala sa do zrkadla. Pokúsila sa na seba uškrnúť ako Buffy, no rýchlo to vzdala. Zbehla po schodoch, schytila riflovú bundu. Už sa chystala vybehnúť vchodovými dverami, keď ju zastavilo Buffyno mrmlanie. Schádzala dolu schodmi a vliekla za sebou školskú tašku Dawn. Dawn prevrátila očami a zobrala si batoh od Buffy. Tá sa stále len veselo usmievala.
,,A Dawn...drž sa v škole."

Opäť otvorila oči práve v okamihu, keď sa Willow hodila Spikovi do náručia. Plakala a nepovedala ani slovo. Dawn hľadela na Alexa, ktorý zarazene a bez slova sledoval upíra. Giles sedel na stoličke a tváril sa podobne ako Alex. Spike hľadel Dawn priamo do očí. Mysľou jej prebehlo jediné: Prečo teraz? Nemohla zabudnúť na ich stretnutie, no nechcela, aby sem prišiel. Nie teraz. Tušila, že sa to stane. Možno to bol osud, ale...pomstiť smrť Buffy bol zase osud jej. A či Spike žije alebo nie, ona ho spečatí. A možno to bol aj osud Spika...


Na červenovlásku s magickými schopnosťami len tak ľahko nezabudnete. Keď Willow zbadal, mal chuť sa usmiať. Neurobil to. Do situácie, v ktorej sa ocitol, akonáhle prekročil preh MagicShopu, sa to absolútne nehodilo. Všetci boli takí, ako si ich pamätal. Mohli sa zmeniť - výzorovo určite, ale aj povahovo - ale boli to stále tí Alex, Will, Giles a...Dawn, učupená pri stolíku, s hrubočiznou knihou v rukách, akých poznal. Pri prekonávaní prvých šokov mal chuť sa vypariť. Podobne ako mnohí ľudia nenávidia lúčenie, on nenávidel práve návraty. Prečo niečo také vôbec existuje? Nikto nevie pochopiť prečo žijete, ako ste prežili a prečo ste desať rokov nedali o sebe vedieť. Na väčšinu týchto otázok nevedel odpovede ani samotný Spike. Skutočne nevedel prečo vlastne prežil. A prečo žil celých desať rokov v ústraní? Nevedel. Nechcel nikoho vidieť. Nechcel prijať realitu.

O niekoľko minút sedel v kresle a upierali sa naňho tri nenápadné pohľady. Dawn sa dívala do zeme. Nechcel rozprávať a ani nemusel. Ostatní ho sledovali ako historický predmet v múzeu a tie väčšinou nerozprávajú. Spike sa načiahol na stolík a zobral si do ruky hrnček s krvou, ktorý mu priniesli. Priložil si ho k ústam a napil sa. Krv nebola ľudská, ale vyhovovalo mu to. Bol zvyknutý na krv zvierat - ľudskú nepil taký dlhý čas, až sa obával, že by mu nechutila. Dawn roztvorila knihu. Zdvihol pohľad a položil šálku na stôl. Očami zbehol na obrázok v knihe. Na obrázok démona s tmavým plášťom, vznášajúceho sa nad zemou...Nemusel hádať, o koho ide. Jemne si zobral z Dawniných rúk knihu, pričom sa na ňu uprene zadíval. Dawn ani nežmurkla. Spike sa opäť zahľadel na obrázok. Očami prešiel k textu pri ňom...prebehol ho odhora dolu...hlavou mu prebehla jasná myšlienka...všetko sa mu v hlave pospájalo samé...amulet Splnu...klan Shakari...smrť premožiteliek...smrť Buffy... Jeho pohľad sa stretol z Dawniným. Hľadeli na seba tak uprene, ako nikdy v živote. Z očí toho druhého si každý prečítal to isté. Obaja to chceli. Obaja túžili po...pomste. Po pomste pre Buffy.


Dawn sa zdvihla zo stoličky. Spike urobil to isté. Ešte chvíľu na seba hľadeli, akoby spolu komunikovali myšlienkami.
,,Musíme zistiť, kde majú sídlo," začala Dawn. Otvorila knihu na strane 396, pričom si všimla nechápavý pohľad Willow. Snažila sa nevšímať si ho.
,,Nebude ďaleko. Na niekoľkých z nich som...natrafil po ceste sem." Spike sa zahľadel Dawn cez plece na roztvorenú knihu. Dawn naňho prekvapene pozrela. Túto informáciu si z jeho očí nevyčítala. Takže sú blízko... ,,A...na akom mieste presne?"
,,Pri cintoríne." Spike sa zamyslel. Neušiel mu Gilesov prekvapený výraz.
,,Jeden...jeden z nich vyzeral, akoby niekam išiel..na nejaké určité miesto..pripadalo mi to tak." Dawn si všimla zopár viet pod obrázkom amuletu:
,,Členovia klanu Shakari sa stretávali prevažne v podzemných priestoroch v blízkosti cintorínov." Dawn sa zamyslene zahľadela na Alexa, ktorý podobne ako ostatní nechápal očo ide. I keď nechápal zjavne ho niečo napadlo, pretože vyskočil zo stoličky a rozhodil rukami.
,,Pozrite, neviem o čo tu ide, ale...kanalizácia! No podzemný priestor...a...a náhodou viem, že vedie aj pod Sunnydaleským cintorínom, takže..." Dawn bolo všetko jasné.
,,Samozrejme! Tam majú svoju skrýšu..." Dawn prebehla po miestnosti a zamierila k pultu. Spod neho vytiahla kušu a odhodlane zadívala sa na ostatných. Spike k nej podišiela chytil ju za ramená.
,,Dawn...chápem ťa, ale..."
,,Ale?"
,,Myslím, že by sme to mali nechať na zajtra." Mal pravdu. Dawn sa zadívala do zeme.


Drž sa v škole - to sa jej povie! Dawn nahnevane obhrýzala koniec pera a zúfalo sa obzerala po triede. Prvá hodina a hneď neohlásený test. Skutočne skvelé. A okrem toho nikto jej očividne nemienil poradiť...ostatní študenti so sklonenými hlavami písali snáď romány na hárky s otázkami. Všetci boli naučení. Len ona nie. Všetci boli normálni. Len ona nie. Už jej to liezlo hlavou. Zatiaľ čo jej rovesníci žili svoj jednoduchý život, v ktorom bola na prvom mieste škola a učenie, ona po nociach študovala magické knihy a odhaľovala identitu démonov. Nenávidela svoj život a túžila byť ako oni. Chcela aspoň jeden večer odložiť ostrenie kolíkov a ísť sa zabaviť do BRONZEu. To by jej stačilo ku šťastiu. Keď profesorke odovzdávala prázdny test, vystrúhala kyslú tvár. Prečo sa narodila ako sestra premožiteľky upírov? Skoro to vyslovila nahlas.


Na druhý deň sa Spike zobudil pomerne zavčasu. Nocoval v byte Gilesa, ktorého pokojné odfukovanie počul až do obývačky. Spike sa zdvihol z mäkkého gauča a začal sa nervózne prechádzať po izbe. Nemali plán. Túžba po pomste bola veľká, no riziko neprehlušila ani ona. Spike by bol najradšej okamžite vyštartoval na Sunnydaleský cintorín, ale nechcel riskovať životy ostatných, ktorí by určite trvali na tom, že pôjdu s ním - a bez plánu by skutočne hrozilo veľké nebezpečenstvo. A okrem toho...bol biely deň. A to mu práve veľmi nevyhovovalo. Asi po dvoch hodinách sa konečne prebudil aj Giles. Na bielej tácke priniesol do obývačky raňajky a sadol si na gauč s rozostlanou prikrývkou. Spokojne si chystal vložiť si do úst hrianku, keď odrazu v zatienenom kúte miestnosti zbadal Spika. Keď si v hlave premietol udalosti zo včerajšieho dňa a prestal sa dusiť hriankou, oprel sa o operadlo a zamyslena sa zadíval na Spika. Spike prevrátil očami. Toho knihomoľského pozorovateľa nikdy nemal v láske.
,,No?" Giles pokrútil hlavou.
,,Ja len, že...nesnívam? Odrazu sa tu objaví desať rokov mŕtvy upír a..." Opäť pokrútil hlavou a uchlipol si zo šálky. Spike sa zahľadel von oknom. Slnko vrhalo lúče na asfaltový chdník, na ktorom klopkali opätky náhliacich sa ľudí. Kdesi v diaľke začul odbýjanie kostolných hodín. ,,Giles, čas sa kráti. Musíme sa ponáhľať."
Začul, ako sa Giles za jeho chrbtom zdvihol zo stoličky. Pomalými krokmi prešiel ku Spikovi a zastal vedľa neho. Chvíľu hľadel cez čistú okennú tabuľu a pozoroval ranný zhon podobne ako Spike.
,,Spike...obom nám ide o to isté. Buffy bola niečím, bez čoho zostalo v mojom aj tvojom živote prázdne miesto, ktoré už nikdy nič nevyplní. Som rozhodnutý zničiť ten klan a ty určite tiež. Aj Dawn." Giles sa obrátil tvárou ku Spikovi. Ten sa tváril, že zaujato sleduje dianie vonku.
,,Ale jej život ohroziť nemôžeme. To by Buffy nechcela." Spike si vzdychol.
,,Viem. Ale to dievča má skutočný dôvod zbaviť sa Shakari. Myslí si, že je jej povinnosťou pomstiť smrť Buffy. Cíti to tak, ver mi. Oči nikdy neklamú. A Dawnine už vôbec nie."

Dva páry očí sa opäť upreli na svet za oknom. Po niekoľkých minútach si Giles zložil okuliare a začal si ich nervózne čistiť.
,,Nemôže ísť s nami. Je to veľmi nebezpečné pre pätnásťroč..." Giles sa zasekol.
,,Chápem ťa. Dawn sa za tie roky vôbec nezmenila...akoby mala stále pätnásť... ale tiež súhlasíms tím, aby zostala doma. Nebezpečenstvo je skutočne priveľké. Zato čas sa kráti." Zahľadel sa na Gilesa. Giles pochopil.
,,Zavolám Alexovi, pôjedeme prehľadať cintorín.Ty..."
,,Cez deň som indisponovaný."
,,Ach, ehm, áno, samozrejme." Giles si okuliare nasadil na koreň nosa a ponáhľal sa k telefónu. Spike odfrkol a opäť sa zahľadel do krásneho slnečného rána, ktoré tak nenávidel.


Dawn a Willow celú noc nespali. Will sa spočiatku pokúšala nahnať Dawn, ktorá nemala náladu vracať sa na noc do vlastného bytu, do spálne, no po čase usúdila, že to nemá zmysel. Dawn si po odchode ostatných zobrala niekoľko hrubočizných kníh a odmietala sa ich pustiť. Po niekoľkých hodinách presviedčania Willow zazívala a tiež siahla po niekoľkých zväzkoch okultistickej literatúry. Hľadali dlho. V tichej izbe sa okrem šuchotania stránok kníh neozývalo nič. Willow vstala a išla si pripraviť kávu. Jednu šálku priniesla i pre Dawn. Tá sa poďakovala a položila šálku na stôl. Po celý večer sa jej ani nedotkla. Prevracala stránky a nevnímala nič okrem posolstva, ktoré z nich získavala. No predsa...bola noc. Minulý týždeň skoro nespala a viečka jej oťažievali. Snažila sa sústrediť na článok, čo práve čítala, no oči sa jej zatvárali.

Ďalšie vyučovacie hodiny neprebehli najslávnejšie. Okrem toho, že sa jej nevydaril test, na druhej hodine bola nečakane vyvolaná (o učive nemala ani potuchy), pri telocviku si vyvrtla členok a na obede v školskej jedálni sa jej podarilo rozliať polievku priamo do lona vysokého, kučeravého chalana. Príšerný deň. Po obede mala mať ešte jednu hodinu, no stalo sa čosi, čo nečakala. Buffy na ňu čakala pred budovou školy. Dawn už meškala na hodinu, no vybehla zo školy a prihnala sa k Buffy. ,,Čo tu robíš?" Zadychčane sa posadila na lavičku, na ktorej sa uvelebila Buffy. Červenú blúzku mala stále na sebe, no už sa netvárila tak veselo ako ráno.
,,Milé privítanie. Najme pre človeka, ktorý ťa možno oslobodí od hodiny algebry." Buffy si prehrabla vlasy a žmurkla na Dawn.
,,Ale, Buff...to predsa nemôžeš. Nie, žeby som o to nestála, ale...myslíš, že by si niekde zohnala potvrdenie, aby som mohla opustiť školu?" Školský zvonec sa rozozvučal. Dawn si len bezmocne vzdychla a smutne pozrela na staršiu sestru. Buffy na ňu pozrela šibalským pohľadom. ,,A kto hovorí, že potrebujeme nejaké hlúpe potvrdenie? Summersové sa predsa takýmito vecami nezaťažujú!" Postavila sa a obrátila na Dawn. Chytila ju za ruku a aj ju donútila postaviť sa. Dawn sivytrhla ruku a nahnevane pozrela na Buffy. Tá prevrátila očami. ,,Preboha, Dawnie, robíš ceremónie, akoby si ešte nikdy nebola za školou!" Samozrejme, že bola.Dawn takéto podpichovanie od sestry nemohla vydržať. Nie je predsa slaboch, aby sa bála blicovať! O niekoľko minút už spolu s Buffy kráčali mestom.
,,Ako vlastne dopadlo to rande, sestrička?" Dawn sa zababušila do bundy aj napriek tomu, že bolo v podstate teplo a Sunnydale bolo ponorené do slnečných lúčov.
,,Ani sa nepýtaj! Bol to ďalší z tých nudných chlapíkov, ktorý sa mi príliš často pozerajú do výstrihu!" Buffy rozhorčene rozhadzovala rukami. ,,A keby len to, tento bol skutočne zvláštny..." Dawn nadvihla obočie.
,,O čo ide?"
Buffy sa zastavila. ,,Keď on...ja neviem...proste uprostred obeda vytiahol taký zvláštny náhrdelník a strčil mi ho pred oči...chcela som sa spýtať, čo to robí, no zahmlelo sa mi pred očami a...a na chvíľu som...zamdlela."


Dawn sa zobudila. Chrbát mala taký spotený, že sa jej lepil na chrbát. Ten sen bol taký...skutočný. Naozaj sa totiž stal...pred piatimi rokmi. Dawn upriamila svoj pohľad na knihu pred sebou. Spadal jej po riadkoch, prechádzal jednotlivé slová bez toho, aby ich vôbec vnímal - hľadal niečo, čo napokon na tejto stránke aj našiel. Dawn vyskočila z kresla, čím zobudila driemajúcu Willow. ,,Will...zničenie amuletu! Poď sem!" Dawn čítala text stále dookola. Mala ho celý čas priamo pod nosom. A ona...zaspala. Willow bola okamžite prebudená, pribehla k Dawn a začítala sa do malých písmenok:
,,Amulety so silou oberať jednotlivý typ organizmu o energiu až do úplného vyčerpania sú ľudskou silou neporaziteľné. Ľudská ruka ich môže zničiť, no ich moc sa v tom prípade dostane z amuletu na povrch zeme a začne ničiť všetko v jeho blízkosti. Často vtedy napácha neuveriteľná škody a sám ničiteľ amuletu jeho silou bezpodmienečne zomrie. Existuje odvar, ktorý dokáže z takých amuletov ako napr. známy Náhrdelník Temnoty, alebo menej slávny Amulet Splnu (tieto slová podčiarkla Dawn červenou ceruzkou) vysať silu. Nie je jednoduchý a zvládnu ho len mocní mágovia a čarodejníci, no ako jediný dokáže amulety poraziť. Na jeho prípravu je potrebný koreň z mandragory,..." Slová jednotlivých ingrediencii púšťala Dawn jedným uchom dnu a druhým von. Vedela, že o odvar sa s radosťou postará Willow. Nájsť amulet - to bola už ich práca...


Dvere sa rozleteli a do miestnosti vbehli Alex s Gilesom. Spike sa zdvihol zo stoličky a pozoroval zadychčaného Gilesa, ktorý zhlboka dýchal.
,,Našli sme to...neďaleko cintorína...pri jednom opustenom hrobe je vchod do odpadovej šachty...počuli sme hlasy...ďalej sme nešli..." Alex musel prerušiť svoje zadychčané rozprávanie, pretože mu došiel dych. Pokračoval Giles: ,,Bolo ich dosť - aspoň podľa toho, čo sme začuli. Hovorili niečo o nejakom rituále...vraj dnes večer ho dovŕšia, alebo tak nejako..." Gilesov pohľad sa stretol so Spikovým. Nepovedali mu nič nové. Večšinu vecí, ktoré pred ním vypotili mu bolo jasných už dávno - za ten čas, čo boli preč sa nechcene vrhol na knihy, ktoré pozorovateľ študoval minulý večer. Niežeby mu pomohli odhaliť niečo nové o klane Shakari, ale pri čítaní sa dokonale sústredil. Nemusel počúvať rozum, stačilo srdce, ktoré mu už dlhé roky nebilo. Voľné myšlienky ho naviedli na jasnejšie informácie, ako knihy. Pochopil, že členovia Shakari s amuletom Splnu, nebudú čakať dlho. Ak nezaútočili doteraz, nebudú dlhšie čakať...amulet príde k sile túto noc.
,,Musíme sa pripraviť. Koľko času zostáva do zotmenia, Giles?" Rýchlymi krokmi prešiel k nenápadnej skrinke na konci obývačky a otvoril ju. Navonok nevinne vyzerajúca skrinka rozhodne neukrývala nič nevinné. Spike z nej vybral dve ťažké kuše, tri dlhé strieborné meče a zaprášenú červenú truhličku. Vysypalo sa z nej niekoľko drevených kolíkov. O niekoľko hodín príde ich čas.
,,O štyri hodiny," odpovedal Giles. Za sklíčkami jeho okuliarov sa zračila obava. Už dlho nemali dočinenia s takými silnými protivníkmi.
,,Tak to je ešte času dosť. Dosť na prípravu." Spike si vychutnal Alexov vystrašený pohľad.
,,Bude to tvrdý boj - slabší nemajú šancu..."
,,Veľmi vtipné, upír." Alex, ktorý sa pod Spikovým výstražným pohľadom akoby zmenšoval, sa vzpriamil.
,,Koho si tým akože myslel? Chceš sa snáď vyzuť aj z tohto súboja, keď sa tak ľutuješ?" Alex sa uškrnul. Giles podišiel k nim a snažil sa ich upokojiť.
,,No tak, čas možno máme, ale chcete ním plytvať na hádky? Rozmýšľajte predsa." Giles zodvihol zo zeme jeden zo strieborných mečov, ktorý sa zablyšťal. Prezrel si ho a jemne sa usmial. Toľko rokov ho už nedržal v ruke...Pozoroval jeho zdobenú rukoväť, tenkú, ostrú čepeľ. Švihol ním pred seba, až Spike s Alexom vystrašene nadskočili. Spike sa nahnevane oboril na Gilesa: ,,Chceš nás s tým zabiť?!?" Ešte raz zagánil na Alexa. Ten čiernovlasý chalan by inokedy doplatil za svoju bezočivosť, no teraz sa museli zaoberať niečím iným. Giles meč vyšvihol do vzduchu.
,,Samozrejme, že nie. Ja len...chcel som skúsiť, či to ešte viem..." Giles sa trochu začervenal, rýchlo položil meč na stolík a začal si leštiť okuliare. Alex si zobral kušu.
,,Tí idioti doplatia za všetko, čo urobili..."
,,Snáď nemyslíš, že sa zľaknú takého trpaslíka ako si ty!" Alex zaváhal, či nemá kušu na mieste zamieriť na toho hlúpeho upíra.
,,Spike, Alex, prosím vás..."
Spike si vzdychol. ,,Tak dobre. Keď už teda MUSÍME držať spolu...dobre. Aj keď musíme držať s trpaslíkmi."
,,Spike!"
,,Fajn, fajn. Viem, toto je vážne. Ide sa cvičiť."


,,Zamdlela? Takže si tam len tak z ničoho nič odkväcla???" Dawn krútila hlavou. Jej sestru už zloží aj obyčajné rande. Príšerné.
,,No, je neviem. Proste som odpadla...ale za dve minúty som bola zase pri sebe. Čašníčka asi ako jediná nestratila duchaprítomnosť - no nemusela ma tak surovo plieskať po tvári..." Buffy si znudene prezerala nechty. Očividne tento zážitok z reštaurácie nepovažovala za nič dôležité. A - Dawn usudzovala podľa tých rokov, čo ju pozná - vlastne o tom nechcela veľmi rozprávať, pretože sa hanbila za to, že odpadla. Veď ja premožiteľka upírov! Mala by zvládnuť aj omnoho ťažšie situácie!
,,A ten chlapík?" Dawn to narozdiel od Buffy zaujímalo. Čo za vec to zložila jej sestru?
,,Zmizol - ako inak. Zrejme spanikáril a myslel si, že za to, ža sa mi na chvíľu zahmlelo pred očami môže on sám..."
,,A myslíš, že za to nemohol?"
Buffy sa zamračila. ,,Prečo by mal? A ako by to prosím ťa urobil? Okrem toho včera som mala ťažkú noc. Dvaja démoni smrti, asi päť hladných upírov...nečudujem sa, že som bola taká vyčerpaná a..."
Dawn ju prerušila: ,,Ako vyzeral? Kedy tam prišiel?"
Buffy sa oprela o múrik a zahľadela sa na jasnú oblohu. Bolo skutočne pekné počasie. Bezoblačná obloha, slnečné lúče, zelený park, štebotajúce vtáky, zamračená Dawn...Buffyin pohľad sa zastavil na sestre. Buffy prevrátila očami. ,,Preboha, prečo ťa to zaujíma? Bol to idiot, prečo si ním zaťažovať hlavu?" Dawnin výraz tváre sa nezmenil. ,,No tak dobre, keď to tak veľmi chceš vedieť. Keď som prišla v dohovorenom čase do reštaurácie, už sedel vnútri. Podišla som k nemu a spýtala som sa, či by sme si nesadli radšej von, keď je tak pekne...no on povedal, že slnko nemá práve najradšej. Tak som si sadla. Keď sme si objednávali, lepšie som si obzrela, čo má na sebe - čierny oblek, čo ma zarazilo, pretože ja sama som prišla vo voľnejšom oblečení, a tmavý plášť. Ten ma zarazil ešte viac, vyzeral ako z minulého storočia...Nepozraj na mňa tak, Dawn, nie som hlúpa. Či to bol upír, alebo nie, možno mi nebudeš veriť, ale bolo mi to jedno. Prišla som si tam oddýchnuť, aj keby som toho chlapíka mala hneď po večeri prebodnúť kolíkom."
Dawn sa ustarostene zahľadela na Buffy. ,,Ty...Buffy, vážne už potrebuješ dovolenku."
Jej sestra sa usmiala. ,,A ty tiež. Počúvaj, Dawnie, a prečo si ju vlastne my dve neurobíme?" Buffyne oči sa zahľadeli na neďaleký fialový stánok. ,,Pozri, zmrzlina! Naša dovolenka sa práve začína!" A vyštartovala smerom ku stánku. Dawn za ňou s pobavením hľadela. Jej sestra bola proste jej sestra.


Dawn zovrela v rukách meč. Dlane sa jej vôbec nepotili - boli suché. Oči mala upriamené len jedným smerom. Zdvihla meč, ktorý vo vzduchu zasvišťal. Posledný krát sa zahľadela na miesto, ktoré tak uprene pozorovala. Zatvorila očil. Zaťala.
,,Dobrý zásah," okomentovala to Willow s plnými ústami a opäť si zahryzla do koláčika. Dawn otvorila oči. Látková bábka zavesená povrazom na zábradlí schodiska bola rozseknutá napoly. Dawn sa uškrnula. Willow stála pri kuchynskej linke, jednou rukou miešala elixír v bublajúcom kotlíku, druhú využívala na presun koláčika z taniera k jej ústam. Odvar v kotlíku zmenil farbu - z tmavo zelenej na žltohnedú. Will nadvihla obočie a nazrela do otvorenej knihy pri kotlíku. ,,Zaujímavé...žltá farba, hmm..to sa tu nepíše..." Dawn zvesila bábku a hodila ju do krabice plnej podobných látkových vecí rôznych tvarov.
,,Nejaké problémy, Will?" Zobrala krabicu a ponáhľala sa k linke.
,,Ale nie..myslím." Willow zmätene hľadela raz do knihy, raz na elixír.
,,Nie, nie, to bude dobré, MUSÍ byť.." Willow sa musela posadiť. Stále krútila hlavou. ,,Preboha, už sa stmieva. Nachcem, aby nám to nevyšlo len kôli tomu, že namiešam zle ten odvar, nie, len to nie...O chvíľu sú tu Giles, Alex a Spike..." Dawn si kľakla k Willow a objala ju. ,,Will, ten elixír by nikto nenamiešal lepšie ako ty. Určite je tá farba v poriadku." V skutočnosti však aj ona mala malú dušičku. Ak by Willow namiešala ten elixír zle...čo by sa vlastne potom stalo? Dawn zahnala myšlienky a pritiahla si k sebe knihu s návodom na prípravu.
,,Ach, Will, pozri, tu sa píše, že elixír pravdepodobne chytí zelenkastý odtieň, no NIČ SA NESTANE ak bude mať aj žltú alebo hnedastú farbu." Willow jej nazrela ponad plece. Usmiala sa.
,,Och, to som si ani nevšimla...vďaka, Dawnie."
Dawn jej úsmev opätovala a postavila sa. ,,Takže elixír by sme mali. Ja idem ešte cvičiť s kušou. Willow, mohla by si si vyskúšať niektoré z útočných kúziel - budeme ich potrebovať." Len čo to dopovedala dvere sa rozleteli a dnu vošli všetci traja. Spike zo seba rýchlo zhodil tmavý plášť, ktorý ho na ceste k domu Willow chránil pred poslednými lúčmi zapadajúceho slnka. Pod ním mal schované rôzne zbrane. Giles otvoril tašku, ktorú priniesol so sebou a vytiahol z nej tri strieborné meče. Alex zostal stáť vo dverách a snažil sa tváriť odhodlane. Dawn energicky prikývla.
,,Tak fajn. Všetci pripravení? Môžeme ísť."


Spike s Gilesom si vymenili pohľady. Po chvíľke sa Spike obrátil na Dawn. Urobil dve kroky smerom k nej.
,,Dawn, bude to nebezpečné..." ,,Viem, rozmýšľala som nad tým. Ale potom som si povedala, že Alex tento boj po toľkých, čo už prežil, zvládne..."
,,Nehovorím o Alexovi." Spike sa zahľadel do zeme.
,,Hovorím o TEBE." Spočiatku nerozumela o čom rovorí. V tom okamihu práve rozmýšľala, či by skutočne nemali tentoraz Alexa pre hroziace nebezpečenstvo vynechať. Preto len zažmurkala a nechápavo hľadela na Spika.
,,Ver mi, Dawn, tak to bude lepšie. Hrozí nebezpečenstvo a...Buffy by chcela, aby si bola v bezpečí." Pomaly jej to dochádzalo. Takže...chcú ju nechať tu. Tu. Aby TU zostala sedieť na zadku, zatiaľ, čo oni budú niekde v blízkosti Sunnydaleského cintorína zabíjať tých, čo spôsobili smrť jej sestry. Aha. Dawn neuveriteľne hučalo v ušiach. Videla ako Spike otvára ústa, no nepočula ho. Nechcela ho počuť. Zradil ju. Všetci ju zradili. Vedela, že to vlastne nie je pravda - chceli jej len dobre. Ale jej srdce volalo niečo iné. Bez slova prešla k jedálenskému stolu. Sadle si na jednu zo stoličiek, lakte oprela o stôl a tvár schovala do dlaní. Krútila sa jej hlava. Prečo... Zdalo sa jej, že ubehla večnosť, kým začula pribuchnutie vchodových dverí. Odišli. Dawn zdvihla hlavu. Zradili ju.


Spike bol presvedčený, že nikdy nezažil horší pocit, ako ten, čo prežíval tentoraz. Vedel, ža Dawn chcela ísť, vedel, že chcela pomstiť svoju sestru. A, pravda bola taká, že práve ona mala najväčšie právo dohnať tú pomstu do konca. No a oni...oni ju nechali samotnú sedieť v dome, opustenom do všetkých ľudských hlasov, od všetkých ľudí, ktorí momentálne išli vykonávať JEJ pomstu...
,,Spike?" Willow ho jemne chytila za plece. Strhol sa. Myšlienky na Dawn spôsobili, že mu akýmsi neznámym spôsobom chladný nočný vzduch prenikol až pod hrubý plášť. Willow ruku odtiahla. Tiež jej nebolo práve najveselšie pri srdci. No ani len netušila, čo sa preháňa hlavou Spikovi. Všetci štyria boli ozbrojení. Spike, Giles a Alex (ktorý sa odhodlane triasol) niesli svoje strieborné meče, Willow zase ten, s ktorým cvičila Dawn. Použiť ho mienila len v najnutnejšom prípade, inak si vystačila s útočnou mágiou. Na čele rozhodným krokom kráčal Giles. Cintorín - to bol jediný jeho cieľ a nič iné ho nezaujímalo. Poháňala ho túžba zničiť nepriateľov. Len a len pre jeho premožiteľku. Na konci skupinky sa nervózne držal Alex. Bál sa a jeho priatelia to vedeli. Bál sa smrti a to vedeli tiež. No nemali ani potuchy o tom, prečo sa jej skutočne bojí. Nemal strach z démonov. Nemal strach z ich zabíjania. Jediné čoho sa bál bolo, že padne skôr než stihne zabiť tých, čo zabili jeho Buffy. Pevnejšie stisol meč v rukách a nasadil statočnejší výraz. Zanedlho dorazili na cintorín. Ako na povel sa všetci odrazu zastavili pred bránou a pozreli na seba. Odhodlanosť sa zračila na očiach každého z nich. Obrátili sa späť pred seba a...prekročili prah cintorína. Stromy vrhali tmavé tiene na kamenné hrobky. Čím ďalej kráčali, tým viac počuli tiché šuchotavé zvuky, vychádzajúce akoby z podzemia. Prenikali im až do kostí. Tmavý chodníček cintorína sa kľukatil pomedzi hroby a viedol k jedinému miestu. Veľká opustená krypta niesla okolo seba akúsi hrôzu. Šuchotavé zvuky boli stále hlasnejšie. Giles pomaly trhane dýchal. Napravo od hrobky bol menší kopec - zvuky vychádzali spod neho. Tichými krokmi sa k nemu približovali. Pomaly ho obišli z druhej strany.


Dawn ležala na posteli a hľadela do nemého stropa. Hlava ju stále bolela, no všetky myšlienky ju už prešli. Teraz nemyslela vôbec na nič. Oči mala doširoka otvorené. Akoby nevnímala svet ničím iným, len nimi. Jemné šuchotavé zvuky. Zasa myšlienky? Netríznili ju už dosť? Ale nie. Dawn rozpoznala, že tento zvuk je skutočný. Nebol to odraz jej premýšľania. Toto vnímala sluchom - zvuk vychádzal z druhej izby. Marc. Zabudla naňho. No nikdy ani naňho nemyslela. Nemohla teda ani zabudnúť. Je strašne bezcitná. K mužovi, čo ju bezhranične miluje. Dawn prevrátila očami. V poslednom čase sa jej rozum zaoberal zvláštnymi vecami. Zoskočila z postele a lenivo prešla k dverám. Mala pocit, že je neuveriteľnej prázdnoty. Napriek tomu sa jej však kráčalo prekvapivo ťažko. Ako to bolo možné? Dawn potriasla hlavou, aby zahnala bezcielne myšlienky a otvorila dvere. Na chodbe ju ovial neobyčajný chlad. Zasa nechal Marc otvorené kuchynské okno? Dawn zmenila cieľ svojej cesty, prešla okolo vedľajších dverí a prešla do kuchyne. Samozrejme. Okno otvorené dokorán. Dawn podišla k nemu a chystala sa ho zatvoriť, keď si niečo uvedomila. Ale to predsa nie je možné. Vyklonila sa z okna. Ľahký nočný vánok jej postrapatil vlasy. Zahrial ju na tvári. Napriek tomu, že sa momentálne jej myšlienky venovali hlúpostiam, stihla si všimnúť teplotný rozdiel. V byte bolo o hodný počet stupňov chladnejšie ako vonku. Dawn nahnevane zatvorila okno. O čo tu ide? Vrátila sa späť na chodbu. Až ju zamrazilo. Tu bolo ešte chladnejšie ako v kuchyni. Pochybovačne sa zahľadela na dvere vedúce do pracovne.


,,Marc..." V poslednom čase bol akýsi zvláštny. Ešte pred týždňom bolo všetko v poriadku. Ale potom...zmenil sa. Začalo to tým, že zaspal do práce. Dawn ho prišla nahnevane zobudiť, no on ju odbil s tým, že si chce pospať. Marc ešte v živote nezaspal a odkedy ho Dawn poznala vždy chodil pravidelne do práce. No vtedy sa naňho nahnevala a viac nad ním nerozmýšľala. Kedže Dawn narozdiel od Marca chodila do práce každý pracovný deň a trčala tam od rána do večera, to, že Marc cez deň v podstate nevychádza z domu jej napadlo až o pár dní. No ani potom za tým nehľadala nič nekalé. Veď to bol, preboha, Marc. Marc a niečo nekalé? Dawn otvorila dvere. Prvé, čo zbadala boli sviečky, pentagram nakreslený na podlahe a otvorená kniha. Potom jej padla do oka postava v tmavom plášti v kúte miestnosti. Ruky mala vzpriamené pred seba a šepkala niečo v neznámom jazyku. Cez hlavu mala pretiahnutú čiernu kapucňu. Dawn tam len stála a nezmohla sa na slovo. Ani sa nepohla. Postava v tmavom plášti bola akoby v tranze, vôbec si nevšimla Dawn stojacu vo dverách. Jej slová sa odrazu stávali zrozumiteľnejšími. ,,Bhrááátia, dneees to nastane. Dneees..." Dawn sa opäť rýchlosťou svetla rozvírili v hlave myšlienky. Kto to je a čo robí v jej dome? Lepšie povedané, čo TO robí v jej dome? Dawn padol pohľad na knihu. To čo tam uvidela ju prinútilo odlepiť nohy od zeme. Zúrivo sa vrhla na postavu. Postava to ani nezaregistrovala, stále stála v rovnakej polohe ako pred tým, akoby viedla s niekým myšlienkový rozhovor. Dawn na ňu skočila. Pri páde sa postave zošmykla z hlavy kapucňa a odhalila známu tvár. Dawn, ktorá pristála na zemi vedľa Marca naňho prekvapene hľadela. Bol to Marc, o tom nebolo pochýb. Mal oči ako Marc, mal vlasy ako Marc, no jednoznačne upírska tvár naznačovala, že Marc, ktorého Dawn poznala, to nie je. Nevedela, čo má robiť. Z počiatočného šoku sa postupne stávala zúrivosť a nenávisť. Skôr než však stihla čokoľvek urobiť, postava na ňu zaútočila.
Marc ju chytil za plecia a surovo zdvihol zo zeme. ,,Nemala si náhodou o tomto čase byť so svojimi protivnými priateľmi?" Zasmial sa, pričom mierne zavrčal. Rozprával marcovským hlasom, no bol v ňom podtón, ktorý Dawn nepoznala. Celou silou ho kopla do nohy a vytrhla sa mu. Utekala k dverám, no Marc bol rýchlejší a zastal jej cestu. Stále sa uškŕňal.
,,Mohla som tušiť, čo si zač!" kričala naňho a obzerala sa po miestnosti, kde by našla nejakú únikovú cestu. No jediný ,,východ" z miestnosti okrem dverí viedol oknom a ona samovraždu spáchať nemienila.
,,To si veru nemohla. Upírom som len týždeň - ale zato najlepší v mojom živote." Opäť zavrčal a pomaly sa približoval k Dawn. ,,A ty? Celý deň trčíš v banke a kašleš na mňa. Pochybujem, že by si si to všimla hoci aj po roku."
Nahnevane schmatol drevenú stoličku a zdvihol ju nad hlavu. Dawn sa šialene zrýchlil pulz. ,,Ale naštastie pre mňa nastalo vykúpenie. Môj predstavený ma po mesiacoch práce pre neho potešil odmenou. Spravil zo mňa seberovného - upíra aj člena klanu." Stále sa približoval a stoličku držal nad hlavou.
,,Hneď na to prišla úloha. Nabitie amuletu. Stačí jeden rituál...a potom to nastane. Pýtaš sa čo nastane, Dawn? Smrť. Všetky premožiteľky zomrú. No nie je to úžasné, Dawn? Prvým krokom rituálu bolo zabiť jednu premožiteľku. Aby sa overila moc amuletu Splnu, ktorá tam po celé stáročia stále driemala. Koho sme si asi tak mohli na tento krok vybrať? Nechceš hádať, Dawnie? Nevadí. Ja ti to poviem. Tvoja sestra bola veľmi silná premožiteľka. Skutočne. Preto pôsobil amulet pomerne oneskorene. Pôvodne mala padnúť mŕtva na zem už pri prvom pohľade naň. No ona sa držala celý deň. Bola silná. Zaujímavé, však, Dawn?"
Zasmial sa a zastavil pred ňou. Dawn už nemala kam ustupovať, čo aj doteraz robila, na chrbte totiž zacítila chladnú stenu. Bola v pasci. ,,O vysvetľovanie ďalších častí rituálu ťa ušetrím, moja drahá. Prejdem k tej poslednej. Tou je zaklínadlo - zložité, ale môj predstavený sa v takýchto veciach vyzná. Práve teraz pod Sunnydaleským cintorínom dovršuje rituál."
,,A teba z toho očividne vynecháva, však? Vidíš, Marc, si na nič. Aj ako človek, aj ako upír." Dawn sa z neznámeho dôvodu usilovala predĺžiť ich rozhovor. Zároveň v nej kypela nenávisť, ktorú doteraz ešte nikdy nezažila.


Upír nahnevane odfrkol. ,,Si na omyle, milá Dawn. Z ničoho ma nevynecháva. Tu, na presne stanovenom mieste, vykonávam časť rituálu. Severne, južne, západne a východne dva kilometre od strediska obradu nabitia amuletu - teda cintorína, robia štyria stúpenci klanu jednu z častí obradu..."
,,Tak toto môžeš vynechať."


Marc na ňu zazeral s prižmúrenými očami.
,,Keď myslíš..." Znova zodvihol stoličku a zahnal sa ňou na Dawn. Podarilo sa jej uhnúť. Stolička sa rozsypala, operadlo a jej tenké drevené nohy sa odlomili. Upír sa vrhol na Dawn a začal ju prenasledovať po izbe. ,,Keby som neriskoval, že sa s teba stane upírka a budeš sa za mnou vláčiť celý neživot, napil by som sa s tvojej teplej krvi."
Dawn skočila za stôl a plazila sa ďalej. Chcela sa dostať k dverám... Marc skočil pred ňu práve keď chcela prejsť cez prah dverí.
,,Tak to teda nie!" Schitil ju a odhodil ku stolu. Dawn pristála (nie práve najmäkšie) vedľa neho. Zhlboka dýchala. Otvorila oči a zdvihla hlavu. Chcela sa zdvihnúť, pričom ruku položila na čosi úzke, dlhé, drevené...nie síce práve najšpicatejšie, ale postačí. Zobrala odlomenú nohu stoličky do ruky a postavila sa. ,,Vlastne máš pravdu, Marc...to teda nie!" Využila moment prekvapenia, pribehla k upírovi a zabodla mu nohu priamo do srdca. Marc na ňu prekvapene hľadel. Posledný krát pred tým...ako sa rozsypal na prach. Dawn ešte chvíľu hľadela na miesto, kde pred pár sekundami stál. Potom sa otočila, zbehla do predsiene, schmatla kabát a vybehla z bytu. Presne vedela, kam ide. Kanalizácia, ťahajúca sa pod celým Sunnydalebolo miesto, kde by ste len ťažko hľadali nejaké vzrušenie. Samozrejme existujú výnimky. Napríklad, pred niekoľkými rokmi odchytila Sunnydaleská polícia hľadaného zločinca práve v kanáli neďaleko nákupného centra. Schovával sa tam pomerne dlho a polícia dodnes nepochpoila prečo nevyužil potrubie, ktorým by sa rýchlo dostal mimo dosahu a mohol ujsť. Hľadaný vypovedal, že práve miesto pod centrom mu poskytovalo úžasné podmienky a príjemnú atmosféru. Policajti zastali názor, že chudákovi zločincovi od zápachu, ktorý tam celé dva týždne dýchal, preskočilo a strčili ho do väzenia. Na fakt, že sa hľadaný niekoľko dní po uväznení premenil na zelenú rohatú bytosť a ušiel, sa časom zabudlo. V každom prípade nebolo dôvodu dávať na potrubie zvýšený pozor.
Keby to tak nebolo, možno by sa okolnosti túto noc okolnosti vyvíjali úplne inak. No policajná stanica Sunnydale bola od cintorína vzdialená celé kilometre. A domy a byty sa v blízkosti tejto oblasti tiež nevyskytovali, veď ,,kto by už chcel bývať blízko tej čudnej diery". Nebolo nikoho, kto by bol začul výkriky, cinkot mečov a buchot nesúci sa spod cintorína. Miesto, kde býval kedysi príklop kanála bolo teraz premenené na impozantný vchod do akejsi jaskyne. Na kopci pri diere stálo zopár sviečok, zapichnutých v zemi a hrajúcich malým svetielkom. Spike šiel prvý. Odkopol zopár sviečok a zošuchol sa dolu. Pristál na tvrdej zemi. Rýchlo sa chopil meča, ktorý sa mu pritom vyšmykol z ruky a postavil sa. ,,Au," zašepkal, keď hlavou narazil o strop. ,,Au!" Tentoraz už nešepkal, lebo doňho práve narazila Will a zhodila ho späť na zem. ,,Och, prepáč," zamrmlala, Will a postavila sa na nohy, pričom sa trochu zohla, aby nenarazila o tvrdú stenu ako Spike pred ňou. Viac-menej pre seba sa uškrnula. Keď boli dolu aj Giles s Alexom, všetci traja pokračovali ďalej. Z nízkej jaskynky viedla chodba do väčšieho priestoru. Tam sa mohli konečne za Alexovho mrmlania narovnať. ,,Kam teraz?" spýtal sa Giles a obrátil sa na miesto, kde podľa jeho názoru stál Spike. Bola tu neskutočná tma a len upír, ktorý mal zrak vyvinutý lepšie ako ľudia, ich mohol viesť ďalej. Spike sa chvíľu rozhliadal.
,,Vedú odtiaľto dve cesty. Jedna do prava a druhá doľava." Nastalo ticho.


Spike zacítil ako sa okolo neho prešmykla Willow. V čiernej temnote sa ozývali jej pomalé kroky. Zastavila.
,,Tu," zašepkala.
,,Cítim to. Tadiaľto." Ostatní ju nasledovali do chodby vpravo. Tá sa skrúcala do strany. V diaľke sa objavilo prvé mihotavé svetielko. Willow zastavila. Horiaca sviečka osvetľovala neveľkú miestnosť. Pohli sa o pár krokov ďalej, až napokon vošli do jaskynky. Na druhom konci jaskyne stál obradný stôl. V tajomnom osvetlení sviečok žiaril nádrerný šperk položený na ňom. Okolo stola stálo sedem postáv v čiernych plášťoch s kapucňami. Niekoľkí z nich šepkali nezrozumiteľné slová. ,,Sú v tranze," zašepkala Willow. ,,To môžeme využ..." Spike nepočúval, čo hovorí. Odrazu preňho neplatili žiadne pravidlá, žiadne zákony. S výkrikom sa rozbehol k najbližšej postave a zahnal sa mečom. Všetko sa zomlelo rýchlo. Postava sa prekvapivou rýchlosťou uhla Spikovmu meču. Z hlavy sa jej zošmykla kapucňa a odhalila upírsku tvár. Upíri nečakali a vrhli sa na ostatných. No tí už boli pripravení. Alex šikovne odblokoval útok jedného z upírov a posmelený dobrým ťahom sa naňho pustil sám. Willow prebehla späť so chodby, pričom slovami spriadala zväzujúce zaklínadlo. To okamžite zapôsobilo a zasiahlo jednu z postáv, ktorá zostala nehybne stáť vo vzduchu. Giles sa pasoval s dvoma naraz. Viedol si výborne, dokonca bojoval oboma rukami aj s mečom Willow. Už sa zdalo, že sa mu podarí jedného upíra zneškodniť, no ten sa v poslednej chvíli uhol. Zľava skočil na nepripraveného Gilesa. Giles pristál na chrbte a zahmlelo sa mu pred očami. Videl obrysy upíra, skláňajúceho sa nad ním. Už nemal nádej...Nejaká nadpozemská sila odhodila upíra z Gilesa. Rýchlo sa postavil. ,,V poriadku, Giles?" Willow vyslala na upíra ďalšie útočné kúzlo. Hodilo ho do steny a zdalo sa, že sa už nepozviecha. Willow zabudla na to, že upíri tak ľahko nezomierajú...


,,Willow!" Alex uštedril roztrhaný plášť postave, s ktorou bojoval Giles. Alexov protivník sa odrazu stiahol a utekal na druhú stranu miestnosti. Alex pochyboval, že sa démon zľakol jeho ,,neskutočnej sily", no nerozmýšľal nad tým a ponáhľal sa pomôcť Gilesovi. Potom si však niečo všimol. Kričal na Willow a ukazoval smerom k obradovému stolu. Willow pochopila. Upír, ktorý bojoval s Alexom sa pridal ku skupinke ďalších a opäť sa stavali k oltáru. Chceli ten rituál dokončiť...Willow neváhala ani sekundu a poslala na nich ohnivú guľu, tá však vybuchla tesne pred obradným stolom. Okolo oltára musela byť spútaná veľmi silná magická ochrana. Willow vytrhla Gilesovi meč a ponáhľala sa k oltáru. Spike bol rozhodnutý bojovať ako nikdy. Toto neboli obyčajní upíri - amulet im očividne prepožičiaval nadpozemskú silu. Silu, ktorú čerpali z mŕtvych premožiteliek. Silu, ktorú čerpali z Buffy...Rozzúrene vbodol meč jednému z upírov priamo do srdca. Rozpadol sa na prach, ktorý rozvírený klesal k zemi. Spike sa vrhol na ďalších. Willow s mečom pribehla ku kľačiacej skupinke. Upír zavrčal, no neskoro...Willow mu vrazila strieborný meč do chrbta, na miesto srdca. Ostatní ďalej mrmlali slová obradu, no značne sa ponáhľali. Jeden odhodil Will od oltára, no ona sa nevzdávala a vrhla sa na nich znova. Dvaja upíri boli porazení. Darilo sa im...zatiaľ... Upír, ktorý sa vďaka kúzlu Willow ocitol bezvládne dlážke sa pomaly postavil. Hľadel na muža, ktorý s mečom odhodlane útočil na jeho brata. V duchu sa zasmial nad myšlienkou, či ten starec ešte vôbec vidí, po tom ako mu pri páde zleteli z nosa okuliare. Zobral jeden z väčších kameňov, ktoré ležali pri chodbe. Poťažkal ho v rukách. Ten by mal stačiť...Približoval k Gilesovi a kameň pomaly dvíhal nad hlavu. Kým si stihol Giles čokoľvek všimnúť padol omráčený na zem. Upír sa zaškeril na Alexa, ktorý s otvorenými ústami pozoroval Gilesovo bezvládne telo. Willowin druhý útok nemal obete. Upíri sa zrejme rozhodli rituál trošku odložiť a pustili sa do boja. Willow odrážala ich útoky. Snažila sa v mysli prísť na nejaké jednoduché omračujúce zaklínadlo, no počas boja sa jej to nedarilo. Držala sa dlho, no nie večne. Pri útoku na jednu postavu sa Willow boj vyšmykol z rúk. Upír ju odhodil k oltáru, kde si narazila hlavu. Počula tiché zapraskanie svojej ruky. Omdlela. Zmrazený upír dokončil svoj skok, ktorý bol prerušený zaklínadlom. Ihneď mu padol do oka ustráchaný Alex, ku ktorému sa už blížil jeden jeho kamarát. Pripojil sa k nemu. Ten mladík už nemá najmenšiu šancu. Spike bojoval ďalej, no nedarilo sa mu. Bezvládne telá Gilesa a Willow, Alex, ktorého sa chystali napadnúť dvaja démoni, skupinka ďalších, ktorí šepotom dokončovali rituál...všetko je stratené...všetko... Smerom od chodbičky, ktorou sem prišli začul náhlivé kroky.


Dawn mala na prívesku zavesené štyri kľúče - jeden od bytu, druhý od schránky, tretí od MagicShopu a štvrtý, ktorý nepoužívala. Už roky ho nevyťahovala, už roky ho nevkladala do kľučovej dierky, už roky ním neotáčala...Urobila všetky tieto tri činnosti, otvorila dvere a ocitla sa v predsieni. Zaprášený botník, zrkadlo, presne ako sa pamätala. Kabelku si položila na botník a otvorila dvere do obývačky. Kedysi v tejto miestnosti nemohla vydržať. Sama pre seba sa vyhovárala na tiene, duchov, hocičo. No pravý dôvod bola samota. Tento dom, práve táto miestnosť, bola vždy plná ľudí. Nielen rodinní príslušníci sem prichádzali pre radu, alebo oddych. Títo ľudia postupne vytvárali rodinu, ktorá sa na tomto mieste stretávala pravidelne...a nikdy neodišli. Stále boli tu, cítila ich smiech ,plač, počula ich hlasy. Vtedy jej to prekážalo a musela odísť. Teraz sa sem vracala, aby to pocítila znova. Skrinka. Na jej zaprášených poličkách boli položené predmety, ktoré prerozprávali minulosť. Šperkovnica, vázičky, sošky...pri pohľade na každú z týchto vecí sa jej v hlave vynárali udalosti s nimi spojené. Stolík. Mala pocit, že je na ňom položená miska čipsov, presne na tom mieste kde vždy. Vedľa nej televízny ovládač. No a vedľa neho neodmyseľne Alex, snažiaci sa uchmatnúť časť misky. V strede stolíka váza. Sú v nej krásne kvety - kto to zase oslavuje narodeniny? Zrejme Anya, práve ona zbožňuje ruže. Koľko to dnes vlastne má? Dawn sa pohla ďalej a predmety na stole zmizli. Kreslo. Kreslo Joyce. Vždy to bolo mamine kreslo, to bolo nepísané pravidlo. Áno, sedí tam a smeje sa na niečom, čo povedal Giles. To je zaujímavé. Giles nehovorí často vtipné veci. Z usmiatej Joyce sa stáva iná osoba. Je to Buffy. Niekoľko rokov po smrti mamy si na to kreslo nikto nesadol. No postupom času to miesto nahradila práve jej sestra. Aj ona sa smeje. No tentoraz na Dawn. Tá tam stojí a oblečený má ružový chlpatý kožúšok a široké sivé nohavice. Vraj najnovšia móda...


Dawn sa pousmiala a bezmyšlienkovite sa posadila do kresla. Ten deň prebehli ešte niekoľko cukrární a na prosbu Dawn, aj obchodov s oblečením. Dawn sa smiala spolu s Buffy a už úplne zabudla na fakt, že vlastne ušla zo školy. Do večera sa spolu zabávali ako sestry, ktoré sa v živote nepohádali. Dokonca zaskočili do BRONZEu, kde to poriadne roztočili. No len dovtedy, kým si Buffy nespomenula na...
,,Dawn," pritiahla si ju k sebe. ,,Počúvaj...mrzí ma to, no dnes mám hliadku." Dawn prevrátila očami.
,,To snáď nemyslíš vážne. A čo naša dovolenka?"
Buffy na ňu žmurkla. ,,Chceš mi naznačiť, že si si ešte neoddýchla?"
,,Tak na to by som potrebovala prinajmenšom týždeň. No, nič sa nedá robiť, ideme domov."


O niekoľko hodín sa Buffy prezliekala v byte Summersových, zatiaľ čo jej Dawn čítala horoskop z časopisu. Buffy sa smiala.
,,Tak to je tam vážne napísané? Že som mala mať dnes šťastie v láske?!?"
Nasledoval ďalší výbuch smiechu. ,,No pokiaľ to myslia spôsobom omráčenie, tak to majú teda svätú pravdu!" Buffy si obliekla bundu a z nočného stolíka vybrala zopár kolíkov. Bola pripravená. Dawn zatvorila časopis. ,,Nezabúdaj, sestrička, že deň sa ešte neskončil. Možno pri zabíjaní stretneš niekoho príťažlivého..." Posadila sa na posteli, kde ležala a pozorovala Buffy. ,,Drž sa." Buffy prikývla a zbehla po schodoch. Dawn začula už len buchnutie vchodových dverí.


S úsmevom sa obzerala po izbe, keď jej do oka padol predmet ležiaci na stolíku. Pán Špička. Buffy si ho vždy brala na hliadky. Nie na zabíjanie, len tak, pre šťastie. Tvrdila, že bez neho by sa jej nepodarilo zabiť žiadneho upíra. Dawn schytila kolík a ponáhľala sa dohoniť Buffy. Vybehla vchodovými dverami. Buffy zazrela na konci ulice. A odrazu...Buffy sa podlomili kolená a padla na zem. Dawn neváhala ani sekundu a rozbehla sa za ňou. Padla na kolená a chytila Buffy za ruku. Nemala pulz.
Dawn otvorila oči.
Hľadela do Buffynej bezvýraznej tváre. Nie to predsa nemôže byť...nie, to nie...
Sedela v kresle a dívala sa pred seba. Zdalo sa, že kreslo stojí v strede ulice a Dawn, ktorá v ňom sedela sa díva na svoje druhé ja, čo sa skláňa nad jej sestrou.
Nie, jej sestra nie je...určite nie...veď dýcha...nie, ona nedýcha... Dawn hľadela na dve postavy na ceste. Druhá Dawn sústavne zvierala sestrinu ruku. Po lícach jej tiekli prúdy sĺz.
Nie...nie...NIE!

Druhá Dawn si bezmocne položila hlavu na Buffynu hruď. Buffy otvorila oči. Dawn v kresle sa strhla. Ešte stále sníva? Zrejme áno. Takto to predsa nebolo. Od toho okamihu Buffy už nikdy neotvorila svole oči. Ale teraz to urobila. Buffy sa pomaly zdvíhala zo zeme. Pritom mierne posotila Dawn, ktorá sa nad ňou skláňala. Tá akoby si to ani nevšimla, stále sedela na ceste a plakala. Buffy sa približovala ku skutočnej Dawn. Sníva, určite. Akoby inak...to nie je možné. Toto sa predsa nikdy nestalo. Buffy sa zastavila pri Dawn. Hľadela na ňu známymi očami a usmievala sa. Dawn sa ani nepohla.
Buffy odrazu prehovorila. ,,Dawn...máš svoju šťastnú hviezdu?" Dawn sa strhla. Vôbec nečakala, že Buffy prehovorí, ale toto ju doslova šokovalo.
,,Č-čože?" vyjachtala
Buffy sa stále usmievala. Druhá Dawn na ulici stále plakala. ,,Šťastnú hviezdu. Máš ju, Dawnie?"
,,Ja-ja na také veci neverím." Netušila, prečo odpovedala práve toto.
,,Tak to by si mala."
Dawn absolútne nechápala význam a pôvod tohto rozhovoru. ,,Nemám šťastnú hviezdu."
Buffy sa opäť usmiala. ,,Tak to je škoda." Buffy sa otočila a kráčala späť k uplakanej Dawn. Na polceste sa obrátila k Dawn, ktorá mala odrazu pocit, že je ku kreslu priklincovaná. ,,Ver mi, Dawn Prvá hviezda, ktorú dnes uvidíš, bude tvoja šťastná." Prišla na miesto, kde odpadla, ľahla si na zem a zatvorila oči. Druhá Dawn sa znova oprela o jej hruď a zovrela jej ruku. Naďalej plakala, akoby tam Buffy ležala celý čas. Dawn žmurkla a ulica zmizla. Nachádzala sa v starej obývačke Summersových a po spánku jej tiekla kvapka potu. Pomaly sa zdvihla a postavila. To, čo ju zrazu pochytilo, si nevedela vysvetliť. Proste len vybehla z domu a ponáhľala sa na cintorín. Cestu mala v malíčku. Dobehla v poslednej chvíli. Riadila sa inštinktom a čoskoro dorazila do sviečkami osvetlenej jaskyne. Prvý jej do oka padol pozorovateľ. Ležal na zemi a na chvíľu jej pripomenul mŕtvu Buffy. Alex, statočne sa brániach dvom upírom si ju všimol, no na prekvapené výrazy nemal čas. Šikovne sa vyhol útoku jedného z upírov, no mal na mále. Dawn prebehla miestnosťou, až dorazila k oltáru. Zbadala Willow, ktorej ruka bola vytočená vo zvláštnom uhle. Okolo oltára kľačali postavy v plášťoch v hlbokom tranze. Dawn jedného odsotila a schytila Amulet Splnu. Ostatné postavy nahnevane zavrčali.
,,Dawn!" Spike. Začula jeho hlas. Zvierala amulet v ruke a hľadela naňho. Zovrela ho silnejšie. Steny sa začali triasť. Zo stropu opadávali kusy kameňov. Upíri sa nervózne obracali okolo seba. Očividne mali strach amulet Dawn vziať.
,,Dawn!" Cinkot mečov. Stále hľadela na amulet. Zo stropu zletel obrovský kus kameňa a odhalil otvor, cez ktorým prúdil nočný vzduch. ,,Ten amulet! Dawn, utekaj s ním do MagicShopu. Tam je odvar na jeho zničenie!" Ona to vedela. Spomenula si na slová o zničení amuletu z knihy: ...sú ľudskou silou neporaziteľné. Ľudská ruka ich môže zničiť, no ich moc sa v tom prípade dostane z amuletu na povrch zeme a začne ničiť všetko v jeho blízkosti... Na povrcu kameňa v amulete sa čosi zalesklo. Dawn zdvihla pohľad. Takmer nad jej hlavou zívala diera, ktorú odhalil odpadnutý kameň. Dawn hľadela na tmavú nočnú oblohu, na ktorej svietila jediná, maličká hviezda.

...prvá hviezda, ktorú dnes uvidíš, bude tvoja šťastná, Dawn...

Vedela, že by mala utekať do obchodu. Mohlo to byť také jednoduché. Stačilo hodiť ho do kotlíka a on by sa roztavil na veky vekov. Ale Dawn to neurobila. Namiesto toho pustila amulet na zem. Posledný krát sa naňho zahľadela. Potom zdvihla nohu a opätkom ho rozdrvila na márne kúsky. Zemetrasenie, ktoré nastalo sa nedalo ani porovnať s padaním zopár bezvýznamných kameňov. Všetci upíri v miestnosti sa po zničení amuletu s posledným vreskotom premenili na prach. Strop nad nimi sa začal prebárať, na zem padali obrovské kusy balvanov. A je koniec, pomyslela si Dawn. Vyhrali sme... To bolo posledné na čo si pamätala pred tým, ako ju zavalil obrovský kameň.


Alex, Willow, Giles, Spike - všetci štyria sa skláňali nad nemocničnou posteľou. Osoba ležiaca na nej pomaly otvorila oči. Willow sa zhlboka nadýchla.
Dawn zažmurkala a obzerala sa okolo seba. ,,Kde to sme?"
Spike sa usmial. ,,V nrmocnici. Neboj sa, Dawnie."
Dawn sa z menšími ťažkosťami posadila. Všetci ju napäto sledovali. ,,Nerozumiem tomu. Nemali by sme byť teraz všetci...mŕtvi?"
Willow zdvihla ruku, na ktorej jej svietila biela sadra. ,,Akoby sme aj boli. S týmto tu nemôžem čarovať."
Dawn si postupne prezerala všetkých. Giles mal okolo hlavy obmotaný obväz, Spike a Alex mali zopár škrabancov. ,,Čo-čo sa vlastne tam dolu stalo?"
Rozprávania sa ujal Spike. ,,Keď si ten amulet zničila mal som pocit, že je skutočne po nás. Samozrejme, zničený bol celý klan, ale...my tiež. Videl som, ako ťa zavalilo a okamžite som k tebe utekal. Všetko naokolo sa rúcalo...keby nebolo Alexa sme tam dodnes." Spike sa otočil na protestujúceho a červenajúceho sa Alexa. Obrátil sa späť na Dawn a pokračoval: ,,Nestratil duchaprítomnosť a odtiahol Willow a Gilesa von. Potom sme spolu vyniesli aj teba."
Dawn pokrútila hlavou. ,,Nerozumiem. Mali sme byť mŕtvi. Kniha hovorila, že akonáhle sa ľudská ruka pokúsi amulet zničiť...skoro som nás zabila."
Zahľadela sa do zeme.
,,Možno to bol zázrak," prehovoril Alex.
,,A možno ty, Dawn." Usmiala sa na neho.
,,Urobila si, čo si cítila, Dawn," ozval sa Giles.
,,Buffy by bola na teba hrdá." Do miestnosti vbehla sestrička a nervózne ich odtiaľ vyháňala, vraj Dawn potrebuje pokoj. Pohli sa smerom k dverám. Posledný odchádzal Spike.
,,Spike?"
Obrátil sa.
,,Máš svoju šťastnú hviezdu?"
Nechápavo na Dawn pozrel. No jej oči už boli zatvorené. Zaspala s úsmevom na perách.


THE END